lovec na asteroidy

Vytlačiť

Andrej superhrdina

Zverejnené v Rozprávky

Miroslav Gašpar

 Ilustroval: Miroslav ČániMalý Andrej mal radosť z každej maličkosti. Možno pravé preto, že bol taký maličký, aká je aj samá maličkosť. Mal iba sedem rokov a práve v tú jeseň sa stal prvákom. Bol spomedzi všetkých spolužiakov najnižší, ale preto úprimným a dobrým kamarátom. Keď Zdenko celkom náhodou prepichol loptu, pomohol mu ju zalepiť. Keď sa Mirkovi pokazilo obľúbené autíčko, pokúsil sa ho s ním opraviť. Síce to  im nevyšlo, ale aspoň sa pousilovali. Taký bol Andrej.

A bol aj celkom dobrým žiakom. Zo slovenčiny sa naučil už takmer všetky písmená a z matematiky už vedel sčitovať a odčitovať do desať.

Rodičia, sestrička a starí rodičia ho mali veľmi radi. Aj on miloval svoju rodinu, ale nesmierne rád mal aj počítač a hranie videohier. Jedného dňa si Andrej poprial niečo nezvyčajné a nekaždodenné: chcel sa stať hrdinom z obľúbenej videohry.


Pomyslel si: „Ach, bol by som tak rád, keby som bol aspoň na jeden deň superhrdinom z hry. Bolo by to fantastické!" Dlho sedel zamyslený na gauči a ani nespozoroval, že sú stromy akoby namaľované či gumené. Dom bol tiež čudný, ulica rovnako tak, ako aj ich pes Rex. Andrej mal na sebe plášť, čudné čižmy a rukavice. Zvrieskol od radosti, lebo sa mu žiadosť splnila – dostal sa do sveta videohry!

Veľmi sa tešil a chcel sa všetkým pochváliť. Pobežal k oteckovi, ktorý na dvore pílil drevo.

„Keby bol tu niekto, kto by mi pomohol!" zahundral otec.

„Ja ti pomôžem, ocko!" povedal Andrej.

„Nieto nikoho, musím to urobiť sám," pokračoval ocko a Andreja superhrdinu si nevšimol.

„Čudné," povedal, akoby iba pre seba Andrej. Pocítil hlad a išiel do kuchyne poprosiť mamu, aby mu pripravila olovrant.

„Mama, upražíš mi vajíčko? Som hladný.“ Mama –  nič. Aj ďalej si len číta.

„Mamaaaa!" hlasne zvolá Andrej, ale mama vôbec nereaguje, iba pokojne obracia strany.

„Čo sa deje?" nemôže pochopiť Andrej.

„Idem sa opýtať dedka, on mi určite povie, čo je to."

Dedko sedel v záhradke a rozprával sa so susedom. Andrej počul, že sa rozprávajú o tom, ako sa hrávali, keď boli malí.

„Dedko, niečo divné sa deje. Prial som si stať sa hrdinom z videohry, a hneď som sa ním aj stal, ale mama a ocko ma teraz nevidia a nepočujú.“

Ale dedko akoby sa ho Andrej nič nepýtal a ako keby nestál iba na krok. So susedom sa iba rozprávajú o naháňačkách a ktovieakých hrách.

„Nieee, čo sa to stalo? Už nechcem byt hrdina z videohry, nechcem. Nikto si ma nevšíma, akoby som vôbec neexistoval! Je to hrozné!“ a dal sa do plaču.

Odrazu na čele pocítil teplu maminu ruku.

„Čo bolo, synček môj, čo sa ti sníva?" počuje mamin hlas.

Andrej sa strhol a videl, že má ruky, nohy, uši a brucho, a že je zas ozajstným chlapcom.

„Áno, mama. Prisnil sa mi hrozný sen," priznal sa Andrej.

Nepovedal, čo sa mu presne snívalo, ale pevne sa rozhodol, že pri počítači a videohrách bude tráviť oveľa menej času, aby na neho už nikto nezabudol.

Tí, ktorí ho poznajú, vedia, že ten sľub dodržiava dodnes.


Ilustroval: Miroslav Čáni