Obrus, sliepka a obuchy

Rozprávky zo sveta - Dánska rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Kdesi na severnom Fyne žil raz jeden chudobný človek menom Rasmus Bezzemok. Spolu so svojou ženou žili v malej chalúpke a živili sa z políčka, na ktorom pestovali pohánku. Jeden rok pohánka krásne urodila, ale práve keď ju už chceli žať, prišiel víchor a vymietol im všetko zrno.

Neďaleko ich domu bol vysoký vrch, na ktorom žil obor. Ľudia ho vinili zo všetkého zlého, čo ich postihlo, a preto si Rasmus pomyslel, že aj za jeho biedou stojí práve obor. Nuž sa vybral na vrch. Na končiari bol vtlačený kôl, ktorým bolo treba potriasť, ak sa niekto chcel rozprávať s obrom. Rasmus tak aj urobil a vtom obor zreval:

„Kto to trasie mojím kolom?“

„To som ja,“ odpovedal Rasmus. „Víchor mi vymietol všetko zrno z pohánky a určite ho privial sem  k tebe. Nuž som sa chcel opýtať, či by si mi mohol za to dať nejakú náhradu?“

„Áno, vzal som ti ho,“ prikývol hlavou obor. „A že si taký chudobný, ale aj smelý, za pohánku ti zaplatím. Tu máš tento obrus. Možno sa ti zdá, že ničím nie je zvláštny, no keď ho prestrieš na stôl a povieš „Obrus prestri sa!“, budeš mať na ňom maškrty od výmyslu sveta.“

Potešil sa Rasmus, že odteraz budú mať so ženou pestrú stravu a že im jedlo nikdy nebude chýbať. Cestou domov zočil mlyn a vedľa neho krčmu. Vošiel dnu na pohárik. Lenže z pohárika boli dva a potom aj tri, až sa opitý Rasmus rozvravel o jeho návšteve u obra, aj o čarodejnom obruse. Ľudia sa mu smiali, nuž urazený Rasmus položil obrus na stôl a povedal: „Obrus, prestri sa!“ Všetci si išli oči vyočiť z toľkého jedla. Mlynárka si hneď pomyslela, že taký obrus nepatrí chudobnému Bezzemkovi. Hneď si sadla vedľa neho, nalievala mu z pálenky, až ho poriadne opila a potom mu ukradomky vymenila vzácny obrus za celkom obyčajný.

Keď prišiel Rasmus domov, pochválil sa žene, ako dobre prešiel u obra. Vytiahol obrus a povedal: „Obrus, prestri sa!“ Lenže obrus ležal na stole, a na ňom ani omrvinka. Žena ho vysmiala, že ho obor prekabátil. Nazlostený Rasmus odišiel zasa za obrom a takto mu povedal:

„Obor, ty si ma oklamal. Včera si mi dal obrus ako náhradu za ukradnutú pohánku, ale ten obrus neprináša jedlá na stôl tak, ako si sľuboval.“

„Ja som ti dal vzácny dar, ale ty si si ho nestrážil,“ povedal obor. „Ukradla ti ho mlynárka po tom, ako ťa v krčme opila. Si hlupák a hlupákom sa dvakrát nepomáha.“

Rasmus nariekal, prosil, aby mu obor odpustil a aby mu zasa pomohol. Obor sa zľutoval a ponúkol mu ďalší dar.

„Tu máš čiernu sliepku. Tá nesie toľko vajíčok, že ich ani neporátaš. Treba jej len povedať: „Hej, sliepočka, daj vajíčka.“ Ale dávaj si na ňu pozor a dobre ju opatruj,“ poznamenal obor.

Rasmus prikývol a bežal so sliepočkou domov. Keď prechádzal popri mlyne, mlynárka ho srdečne pozvala do krčmy. Počastvovala ho nielen nápojom, ale aj chutnou bravčovinou. Po jedle si vypili ďalší pohárik, potom ešte ďalší a Rasmusovi sa jazyk tak rozviazal, až prezradil mlynárke aj o čarovnej sliepočke. Mlynárka sa potešila a opäť mu ukradla čarovnú sliepočku tak, že ju vymenila sa svoju obyčajnú.

Keď sa ráno Rasmus prebudil, rýchlo bežal žene ukázať, aký poklad mu obor daroval. Lenže ani tentokrát sa v ich domčeku neudiali nijaké čary a preto ho žena zasa vysmiala. Muž sa nazlostil a už aj bežal za obrom sťažovať sa. Keď ho po tretíkrát videl, obor mu poriadne vynadal, že sa nechal oklamať.

„Tu máš vrece so šiestimi obuchmi,“ povedal obor. „To ti pomáham naposledy. Keď zvoláš: „Vyplaťte že, kyje, každého kto zlý je!“ obuchy vyskočia z vreca a budú biť toho, na koho ukážeš. Ale piť už viac nesmieš, lebo ti pálenka rozum pomúti a ľudia ťa opitého ľahko prekabátia.“

Rasmus poslúchol a veľmi ďakoval. Na ceste domov ho už čakala mlynárka, ktorá ho pekne pohostila. Ale Rasmus pálenku nepil, len sa tváril ako opitý. Vtedy videl, ako mlynárka chce vymeniť vrecia a preto zvolal: „Vyplaťte že, kyje, každého kto zlý je!“. Z vreca vyskočilo šesť obuchov a poriadne zmlátilo mlynárku. Tá prosila o zľutovanie a Rasmusovi  vrátila jeho čarodejný obrus a čiernu sliepku.

Tentokrát sa Rasmus skutočne mal s čím pochváliť žene. Jedla im nikdy nechýbalo, obuchy ich chránili a z vajíčok, ktoré nosila čierna sliepka, si pekne privyrobili.

Všetkého mali. Ale ani to im nebolo dosť. Zachcelo sa im kamarátiť s veľkými pánmi, nuž sa rozhodli, že vystroja hostinu, na ktorú si pozvú farára, učiteľa, veľkostatkára a richtára. Všetci pozvanie prijali. Veď kto by nešiel tam, kde sú jedlo a nápoje zadarmo? Najedli sa a napili do sýtosti. Nebolo im však jasné, ako taký bedár môže takúto hostinu vystrojiť. Rasmus prezradil svoje tajomstvo v nádeji, že ho to s farárom, učiteľom, veľkostatkárom a richtárom zblíži ešte viac. Lenže keď o obruse, sliepočke a vreci počuli páni, začali sa dohovárať, kto si čo z týchto čarodejných vecí zoberie domov. Vraj také vzácnosti nepatria obyčajnému domkárovi, ale veľkým pánom. Nevedeli sa dohodnúť, kto si čo zoberie a začali sa hádať, až sa takmer pobili. Rasmus vtom zvolal „Vyplaťťe že kyje, každého kto zlý je!“ a farár, učiteľ, veľkostatkár a richtár dostáli po pár buchnátov. Napokon dali nohy na plecia a utekali z Bezzemkovej chalúpky.

Rasmus a jeho žena pochopili, že nie každý veľký pán je aj poctivý. Táto skúsenosť ich vyliečila z túžby po umelom priateľstve. Ich najväčší priateľ bol vlastne obor, vďaka ktorému sa naučili hospodáriť. A tak sa z chudobných domkárov stali zámožní gazdovia.

Ilustroval: Miroslav Čáni