Pribehy na klikanie

Vytlačiť

Vytúžené opíča

Zverejnené v Rozprávky

Nataša Zimanová

Ilustroval: Miroslav ČániIste sa pýtate, čo je to za parádu? Opíča u susedov? O čom to hovoria moji rodičia? Ja som opicu videla len v zoologickej záhrade. To je ale paráda!

Závidím susedovmu Paľkovi. On sa teraz má s kým hrať. On je mladší, má svoje hračky, načo mu je ešte aj opíča?! A čo ja? Už som staršia a bábiky mi spinkajú v krabici. Kocky sú rozhádzané kade-tade a ja sa nudím. Chcem mať aj ja svoju opicu. Keď môže mať susedov Paľko, môžem mať aj ja. To je super nápad! Tak, zajtra večer zvestujem rodičom správu, že si aj ja prajem mať takého miláčika.
 
Totiž, ani by som o susedovom prírastku nevedela, ale zhodou okolností som si vypočula rozhovor medzi rodičmi. Viem, že sa nesluší načúvať, keď sa dospelí zhovárajú, ale som v tom celkom nevinne. Keď som sa učila Svet vôkol nás, vyrušil ma smiech rodičov. Smiali sa na celé hrdlo, nedalo sa ďalej pokračovať v učení. Priznám sa, bola som celkom zvedavá. Viem, že zvedavosť škodí kráse, mamka mi to často opakuje. Ale čo sa dá robiť, uši som si pozorne nastražila:

„To susedovo opíča je také milé. Zo Zuzkinho krku na Ďurkov. A kým som si vypila kávu, už bolo na stoličke. Potom zase skok na gauč. Jednoducho, je ho všade. Museli sme naň dávať veľký pozor, neposedí ani minútku. Trochu som ho aj ja popestovala. Celkom som sa rozcítila,“ so smiechom rozprávala mama oteckovi.

Zdá sa mi, akoby som počula, že to isté onedlho čaká aj nás. Mama k tomu dodala:

„Neviem, ako na to Anička zareaguje?!“

No môj otecko vie všetko, tak jej povedal:

„Netráp sa, Aničke sa to bude páčiť, bude mať z toho radosť!“

Veru, nikto nemá takého otecka, ako ja. Mám ho rada a je mojím vzorom.

Konečne už prišiel aj ten čas, aby som im zvestovala moje prianie. Veď už aj tak nad tým premýšľajú. Rýchlo som sa najedla a ponáhľala sa učiť, nech aj to mám za sebou. Potom mama chystala večeru a ja som jej s tým pomáhala. Trochu mi pripadala divná, keďže sa sťažovala na únavu. Hádam len teraz neochorie?! Moja mama je veľmi usilovná a preto hovorí, že nemá čas na choroby. Ráno, keď sa chystám do školy, povzbudzuje ma slovami: „Pred nami je krásny deň, no len poď samelo doň!“ No teraz sa mi nejako nepozdávala. Prišiel aj otecko z práce a hneď z dverí mi hovoril: „Anička, po večeri máme s mamkou pre teba jedno prekvapenie, musíme sa o tom porozprávať!“

„Huráááá!“ vykríkla som z celého hrdla. V hlave som nemala nič iné, iba to roztomilé opíča. Úsmev mi neschádzal z pier. Už som sa nemohla dočkať, kedy dovečeriame. Otecko sa pri tom neustále uškŕňal, no mamka iba behala hore-dolu na vecko. Asi už na ňu choroba naozaj doľahla.

Tak, už konečne sedíme za tým stolom, ako v súdnej sieni. Otecko sa prvý prihovoril:

„Vieš, Anička, mi sme si s tebou chceli pohovoriť o...“, v tom som mu skočila do reči a vykríkla: „Viem, chcete mi kúpiť opíča, aby som sa mala s kým hrať. Vedela som to. Vy ste tí najlepší rodičia na svete!“ Otecko s mamkou na seba len pozreli a začali sa hlasno smiať.

„O čom to hovoríš, Anička? Odkiaľ si vzala ten nápad?“ opýtala sa ma mama.

„Nechtiac som vypočula tvoj rozhovor s oteckom, o susedovom opíčati. Tak som si myslela, že aj mne jedno kúpite. Však, keď môže mať susedov Paľko, ktorý je mladší, prečo by som nemohla dostať aj ja?!“

„Anička, Anička,“ otecko len krútil hlavou. „Tak sa mi zdá, že ťa musíme sklamať. To opíča je vlastne Paľko. On totiž nemá žiadnu opicu, ale on sám je jedno malé opíča. Asi si to zle pochopila. Prejdem na rovinu, čo povieš na bračeka?“

S úsmevom som povedala: „Ak bude poskakovať z krku na krk, tak prečo nie!“

Ten večer sa ukončil so smiechom. Potom, keď som sa nad tým tak zamyslela, veď ten susedov Paľko sa aj podobá opíčaťu, keď sa neustále vešia niekomu na krk. Niet ani divu, že sa mi také niečo motalo po hlave. Hm…Veď v našej časti mesta opicu možno vidieť len v zoologickej záhrade. Ha – ha, naše opíča sa bude volať Janko.


Ilustroval: Miroslav Čáni