Milina Čiliaková

K starým rodičom som chodievala veľmi rada. Nie preto, že by nejako vynikali nad všetkými starými rodičmi na planéte, skôr som sa na nich tešila, lebo sme tvorili tím a všetko sme robili spolu.

Starký a starká pracovali na poli a doma mali svoju malú zoologickú domácu záhradu. Brechaním všetkých vítal Dunčo, ktorý mal na dvore dve kamarátky. Aj keď to boli mačky, predsa sa všetci priatelili – najmä v noci, keď svojimi telami tvorili teplú perinu.

Garáž mali na starosti kuriatka, ktoré v klietkach svojimi hlasmi komponovali vždy nové melódie. Najvyššie tóny dosiahli vtedy, keď vedľa nich niekto prešiel – najmä ja, keď som ich zo srandy strašila. Vtedy vedeli skákať po klietkach ako kengury. Kuriatka, keď boli maličké, bývali v škatuli pod žiarovkou, aby im bolo teplučko.

Zoroslav Jesenský

Na lúke pri lese žila si voľne skupina koní. Mladé, staršie, čierne, hrdzavé, biele, strakaté, dievčatá a chlapci...  Kým sa staršie pokojne pásli, mláďatá ako mláďatá – vystrájali, preháňali sa po lúke, vyskakovali a vykrikovali:
- Íhaha-hááá! Iha-ha-ha-hááá!

Len jeden hnedý koník sedel furt pod stromom, na nose okulire a v rukách – kniha.
Raz jedna, potom druhá, a stále ďalšia a ďalšia. Čítal a čítal. Občas sa síce pohral s kamarátmi, prevetral sa, zaklusal si, ale potom, kým sa iní nečinne vyvaľovali v tráve, on zasa bežal pod strom, do svojej čítárne.

Raz sa mladé koníky dohodli, že usporiadajú preteky lesom. Určili si štart, dráhu a cieľ, tu na lúke.

Rozprávky zo sveta – Japonská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková - Bagľašová

Ďaleko preďaleko, kde na celom svete noc ako prvá prehráva s ránom boj, leží krajina Japonsko. Voláme ju ešte aj krajinou vychádzajúceho slnka. Práve tam kedysi dávno žil kamenár Kusujama. Bol to dobrý remeselník, ktorý si vedel zarobiť na živobytie, ale aj tak bol nespokojný a stále chcel mať viac.

„Najslabšie stvorenie na svete je človek,“ pomyslel si Kusujama. „Chcel by som byť bohatým pánom. Ten je viac ako kamenár a nadovšetko sa mu klania celý svet.“

Len čo to dopovedal, už sa aj premenil na boháča v parádnom trblietajúcom rúchu - kimone. Sluhovia mu prinášali čaj, ovievali ho vejárom a pri každom stretnutí sa mu hlboko poklonili. Len kvety akoby si ho nevšímali. Svoje hlávky skláňali iba pred horúcim slnkom.

„Už nechcem byť boháčom,“ povedal Kusujama. „Chcem byť slnkom, pred ktorým sa i kvety skláňajú.“

A stalo sa. Kusujama-slnko sa po nebi prechádzal ako pán. Pozrel na zem a zlomyseľne sa zasmial: „Hahahaha, teraz už nikto nie je silnejší odo mňa! Všetkých, čo žijú na zemi, môžem spáliť svojimi lúčmi.“

„Mýliš sa, Kusujama,“ ozval sa veľký čierny oblak a rozšíril sa pod slnkom. Kusujama – slnko cez oblak nevidel na zem a svojimi lúčmi nemohol ten oblak preraziť.

Miroslav Gašpar 

Malý Ferko rád chodieval k starým rodičom. Bývali na druhom konci dediny v malej chalupe. Keď ho mama a ocko k babke a dedkovi priviedli, najčastejšie u nich zostával celý deň. Z toho mal nesmiernu radosť tak Ferko, ako aj starí rodičia.

Chlapec u babky a dedka rád trávil čas, lebo mu babkine jedlá veľmi chutili – nikto nevedel uvariť takú dobrú šošovicovú polievku alebo takú chutnú paradajkovú omáčku, či pripraviť takú chutnú pečienku ako babka.

A dedko – ten zas vedel veľmi veľa zaujímavých rozprávok. S vnúčikom veľa času trávili na povale, kde mali staré náradie, ktoré sa v minulosti používalo. Ferko sa pýtal a dedko odpovedal. O každom predmete vedel porozprávať zaujímavý príbeh. Na povale boli aj staré knihy a učebnice, z ktorých sa učili ešte ocko a strýko. Ferko ich rád čítal a predstavoval si ocka ako žiaka.

Indiánsku rozprávku prerozprávala
Katarína Mosnáková-Bagľašová

Na úpätí jedného snehom obsypaného vrchu sa rozprestierala dedinka s niekoľkými kolibami. V kolibe bolo celý rok veľmi chladno a preto si ľudia nemohli vypestovať obilniny, zeleninu a ovocie. Živili sa predovšetkým divinou, ktorú si sami ulovili. Len medvede nikdy nelovili, lebo to boli veľmi múdre zvieratá, ktoré svojimi radami pomáhali ľuďom.

Jedného dňa v dedine zomreli muž a žena, ktorí po sebe nechali päť detí: mladú dievku, troch synov a štvorročné dieťa, chlapča. Keď dieťatko videlo, že zostalo bez rodičov, začalo plakať a stále sa vypytovalo najstaršej sestry, kde sú ich rodičia. Sestra mu vysvetlila:

„V našej dedine je veľmi chladno. Keď niekto zomrie, je mu ešte chladnejšie ako nám. My sa zohrejeme tak, že sa hráme, hýbeme, pracujeme a chytáme zverinu. Mŕtvych musíme zahaliť do brezovej kôry tak, aby im ani jeden vlások nebolo vidno a aby im sneh a vietor neublížili. Aj naši rodičia sú teraz zavinutí do brezovej kôry,“ povedala dievčina.

Zoroslav Jesenský

Mali sme kocúra.
Čierneho, so zelenými očami. Však to poznáte.
Volali sme ho Peter. Presnejšie – Péro.
A všetko bola ako treba. Každý si žil po svojom a nikto sa nikomu do života príliš  neplietol.
Jedného dňa, bolo leto, zavítala k nám návšteva.
Z Francúzska.
Naša Aninka s Lorranom, jej francúzskym manželom.
Aj k nám boli milí, ale  Péru si  obľúbili najviac.
Videli v ňom niečo zvláštne, niečo čo sme mi, domáci, vôbec nevideli.
Niečo, čo v kocúrovi vidia iba tí, ktorí kocúra doma nemajú.
A tak ho hladkali.
A tak ho škrabkali.
A tak zo spoločného taniera pekne papkali.