Rozprávky zo sveta - Ruská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Za horami, za dolami, za šírymi morami, proti nebu na zemi, žili rodičia s dcérou Aľonuškou a synom Ivanuškom. Jedného smutného dňa obaja rodičia zomreli a deti, úbohé siroty, pobrali sa do sveta.

Ako tak išli, prišli k rybníku, kde sa páslo stádo kráv. Ivanuška sa chcel napiť vody z rybníka, ale Aľonuška mu povedala, aby nepil, lebo sa premení na teliatko. Ivanuška poslúchol a šli ďalej. Zrazu sa ocitli pri rieke, pri ktorej pobehovali divé kone.

„Sestrička moja, som taký smädný. Napil by som sa z tejto rieky,“ povedal Ivanuška.

„Braček môj, vydrž, kým prídeme k studničke. Ak sa napiješ z tejto vody, premeníš sa na žrebca,“ povedala Aľonuška.

Ivanuška poslúchol. Slnko bolo vysoko, studnička ďaleko, horúčava stúpala a pot sa rinul z čela. A tu na ceste mláka a pri nej kozy. Nevydržal Ivanuška a napil sa z kalnej vody. V tom okamihu sa premenil na kozliatko. Nešťastná a uplakaná sestrička ho priviazala na hodvábnu šnúru a pobrali sa ďalej.

Martina Bartošová

Na skrini mi stále stojí,
vraj sa noci strašne bojí.
Keď sa zmráka, plače, kvíli
a veľmi ma prosí,
ak som kamoš, nech som pri nej
a spievam jej čosi.

Kamarát som veru aký!
Ani braček nie je taký!
Neopustím svoju dámu,
keď ma pekne prosí.
Odkašlem si, začnem spievať:
nech sa čelo rosí!

Tme sa pieseň nepáčila.
Zháčila sa, nadurila.
Čo si to vraj dovoľujem?!
Je to vôbec možné?!
Spievať tak falošne, hlasno
počúvať je hrozné!

Z izby prudko pobrala sa.
Zostali sme dvaja zasa –
ja a moja lapma skvelá.
Svojím svetlom za odmenu
ofarbila tvár mi celú
do bielučka do biela.

Ilustroval: Ján Žolnaj

Zoroslav Jesenský

Neviem ako vám, ale Rišovi sa pravidelne stáva, že mu ožívajú predmety a obrázky. Lieta tak po dvore so žltou šiltovkou na hlave, keď odrazu: kvá. Na hlave mu sedí žltá kačica a veselo si kváka.

Alebo ide večer do postele, odloží si huňaté papuče a keď zavrie oči, papuče sa pohnú: už sú z nich dve morské prasiatka, tmolia sa po izbe a všetko očuchávajú.

Tiež v noci sa stáva, že mu na tapetách ožívajú dinosaury, stegosaury, brontosaury, našťastie lozia iba po múroch, ale jasne ich vidieť a počuť, ako sa premávajú, ako im škrípu kĺby, ako sa chlpčia: chŕrr!

Aj v pletenom koši, kde si Rišo uschováva takmer celý svoj zverinec (žaby, hady, krokodíly, sovy, jelene, zebry, kone, delfíny, žirafy, nosorožce, ťavy, pavúky...), to občas zašumí, jasne tam počuť pohyb, šramot, zvuky akými sú: śśś, šššš, húú, hííí, fŕŕ, huaúú…, ale aj tenké kvílenie či piskot. V koši Rišo totiž  má aj biele myši a potkana, tiež bieleho.

Martina Bartošová

„Mama, chcem mať prasiatko!“
poprosilo dievčatko.
„Zdenka, to sa, proste, nedá.
S prasiatkom je veľká bieda.
Hrozne smrdí, krochká stále.
Chlievik miesto pre neho je.
Nie tu u nás, v čistom byte.“

„Tak chcem potom mačiatko!“
zakvílilo dievčatko.
„Mačiatko je menšie, áno,
umýva sa každé ráno,
neje veľa, pekne pradie,
ibaže raz, keď narastie,
veľa bude srsti tratiť.
Prepáč, s nami nemôže žiť.“

„Tak chcem potom vtáčatko!“
„Nie, to nejde...“
„A šteniatko?“
„Neprichádza do úvahy!“
„A rybička?“
„Zdenka, už dosť! Bože drahý!“
„Tak chcem potom sestričku –
maličičkú, maličkú!“

Igor Bažaľa

Žil raz jeden kráľ, ktorý bol veľmi bohatý a mocný. Kráľ mal troch krásnych synov. Najmladší syn bol taký múdry, že sa mu všedci čudovali. Jedného dňa kráľa postihla veľká choroba a nešťastie. Nemohol ani spať, ani jesť, ani piť,  ani žiť a ani umrieť. A aby to bolo ešte horšie, kráľ zapáchal takým smradom, že pri ňom nemohol nikto obstáť. Kráľ bol sám vo svojej izbe aj vo dne, aj v noci.

Prichádzali rôzni lekári, dávali všeliaké rady a lieky, ale kráľovi sa nedalo pomôcť. Dali rozhlásiť po celej krajine, že kto pomôže kráľovi, ten dostane veľa zlata.

Do kráľovstva prišli mnohí mudrci, ale pomôcť mu nemohli, lebo od zápachu sa ku kráľovi nedalo prísť. Raz do kráľovstva prišiel nejaký bylinkár, ktorý pripravil kvapky, ktorými sa natrel a potom mohol vojsť ku kráľovi. Bylinkár sa rozprával s kráľom. Synom povedal:

Ján Žolnaj

Mišov otec sa rozhodol olíčiť kuchyňu – hneď, ako mu to rozkázala Mišova matka. S nevídanou radosťou zložil nedočítané noviny a začal ich mrzuto prevracať, húžvať a krkvať, až sa z nich stala papierová čiapka podobajúca sa loďke. Nastokol si ju na hlavu a zazrel na Miša, ktorý obskakoval okolo neho:

– Zázrak! Mágia! Ako si urobil tú čiapku? – vyzvedal sa Mišo udivene.

– To je origami. Staré japonské umenie skladania papiera.

– Origami? – nemohol sa vynačudovať Mišo.

– Ide o umenie tvarovania papiera rôznym skladaním a prehýbaním. Legenda hovorí, že každému, kto poskladá tisíc papierových žeriavov do venca, sa splní jedno želanie.

– Nádhera! Poďme urobiť taký venček. Splní sa nám želanie!