Bez babky k moru nepôjdem!

Martina Bartošová

Bez babky k moru nepôjdemLen čo som otvorila vchodové dvere a tresla o zem školskú tašku, ozval sa z kuchyne mobil. Pribehla som k nemu. Ockov! Je možné, že ho nemá pri sebe?! Ozaj, čudné…
„Haló?“ ozvem sa trochu neisto.
„Čau, zlatko,“ počujem z druhej strany nadšený a pritom veľmi známy hlas. „Chcem ti oznámiť krásnu správu. No… akurát mi do kancelárie vchádza klientka. Musím… Prepáč… Zostaň na linke.“
Zo slúchadla sa ozývali všelijaké nezrozumiteľné zvuky. Práve, keď som chcela spojenie prerušiť, hlas sa ozval zase:
„Lukáš, si tu?“
„Mami, si to ty?“ vybuchlo zo mňa.
„Marcelka?! A… ocko? Kde je?“
„Neviem. Nechal mobil na stole…“
„Čudné… No čo už, dobre… Počúvaj, nemám veľa času…. Keď ho nájdeš, povedz mu, že dovolenku som predsa objednala cez tú cestovnú agentúru Karibik. Pôjdeme do Grécka 15. júla… Nezabudneš mu to povedať?“

„Jasné! Nie som už malá! Karibik, 15. júl…“   
„Teraz musím končiť…“, rýchlo povedala mama.
Odrazu mi blyslo. „A babka? Pôjde aj ona s nami?“
„Marcelka, vieš aj sama, že babku veľmi bolia kríže. A každú hodinu musí ísť na záchod. Nezniesla by takú dlhú cestu…“
„Ale ona sama mi povedala, že má more veľmi rada. Že by si v ňom chcela vymočiť nohy.“
„Zlatko, nebuď tvrdohlavá. Čaká ma práca. Vyriešime to doma, ok?“
„Maj sa,“ zamrmlala som. Bolo mi nanič. Kdekoľvek som pozrela, všade ma sprevádzala babkina smutná tvár. Rozhodla som sa naisto: bez babky k moru nepôjdem!Vzala som bicykel a namierila rovno k babke. Porozprávala som jej, čo sa doma stalo. Šibalsky sa na mňa usmiala a poprosila ma, aby som z kúpeľne priniesla dva lavóry a položila ich na terasu. Z príborníka vzala sklenenú dózu, otvorila ju a vsypala do lavórov morskú soľ. Potom vzala vedro a vyliala do nich vodu.
„Toto je moje more,“ usmiala sa na mňa a položila si nohy do lavóra. „Aj ty ho môžeš mať, ak chceš. Dokonca mu môžeš dať aj meno.“
Nečakala som ani chvíľu, zmočila som si nohy do môjho mora – Babkinho mora. Stavím sa, že sa mu žiadne iné nevyrovná. Ani to v Grécku.