Zbabelci

JÁN ŽOLNAJ

zbabelciNeuveritelný je fakt, že každý z nás raz bol dieťaťom. S odstupom času sa to zdá byť i priam neskutočné.

Keď si na to obdobie my, akože dospeláci pripomenieme, pozdáva sa nám to, akoby sme sa pozerali na nejaký rozprávkový, bájoslovný svet.

Na začiatku všetko bolo veľké, velikánske, ohromitánske a deň za dňom, ako sme rástli, všetko sa to zmenšovalo.

Nohavice, ktoré sa nám ťahali po zemi sa zmenili na krátke nohavičky. Ponožky, tie s koníkmi a kačičkami, sa až natoľko zmenšili, že nám prsty napokon z nich nazízali do malilinkých topánok. Zmenšil sa i šerblík, cumlík a všetky tie blbosti. Iba vlasy nám rástli, ruky, nohy a pohľad na svet.

Nakoniec sa z nás všetkých stali obdivovatelia toho čarodejného obdobia.

(more…)

Prečítať...Zbabelci

O vojakovi a koze muzikantke

Rozprávky zo sveta – Maďarská rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Ilustrovala: Julijana PavlovićováKde leda bolo, tam leda bolo, bol na svete starý kráľ, ktorý mal palác z alabastru. Krásny, biely bielučičký. Keďže sa bál, aby mu ho niekto nezašpinil, dal pred palác postaviť jedného vojaka, ktorý mal palác strážiť. Vojak ho strážil celú jar, celé leto a jeseň, no v zime sa mu už zunovalo pred palácom postávať. Navyše bolo veľmi chladno a po rozume mu stále chodilo, aký je tento svet nespravodlivý. Chudobný človek musí vonku mrznúť, pokým sa bohatí ohrievajú v teplej izbe a hrubej perine a ani si len nepomyslia, čo sa vonku deje. V tých svojich myšlienkach sa vojak trochu pozabudol a na krásnu, mesiacom osvetlenú alabastrovú stenu napísal:

S peniazmi si vždy poradíš,
bez peňazí – čože urobíš?

Zavčas rána prišli dozorcovia a keď uvideli nápis na stene, hneď odviedli vojaka pred kráľa. Vojak sa priznal a skutočne si myslel, že peniaze sú na tomto svete všetko.

„Tebe ku šťastiu chýbajú iba peniaze?“ pýta sa kráľ.

„Tak je, Vaše veličenstvo,“ odpovie smelo vojak.

„Tak ti ich dám toľko, že ti samy dajú príučku,“ nazlostil sa kráľ a dal vojaka zamurovať do podzemnej komory pod kamenným múrom. Nechal mu iba malé okienko a dobre ho obsypal striebrom a zlatom, aby mal vojak pri sebe všetko, po čom túžil.

(more…)

Prečítať...O vojakovi a koze muzikantke

Vytúžené opíča

Nataša Zimanová

Ilustroval: Miroslav ČániIste sa pýtate, čo je to za parádu? Opíča u susedov? O čom to hovoria moji rodičia? Ja som opicu videla len v zoologickej záhrade. To je ale paráda!

Závidím susedovmu Paľkovi. On sa teraz má s kým hrať. On je mladší, má svoje hračky, načo mu je ešte aj opíča?! A čo ja? Už som staršia a bábiky mi spinkajú v krabici. Kocky sú rozhádzané kade-tade a ja sa nudím. Chcem mať aj ja svoju opicu. Keď môže mať susedov Paľko, môžem mať aj ja. To je super nápad! Tak, zajtra večer zvestujem rodičom správu, že si aj ja prajem mať takého miláčika.
 
Totiž, ani by som o susedovom prírastku nevedela, ale zhodou okolností som si vypočula rozhovor medzi rodičmi. Viem, že sa nesluší načúvať, keď sa dospelí zhovárajú, ale som v tom celkom nevinne. Keď som sa učila Svet vôkol nás, vyrušil ma smiech rodičov. Smiali sa na celé hrdlo, nedalo sa ďalej pokračovať v učení. Priznám sa, bola som celkom zvedavá. Viem, že zvedavosť škodí kráse, mamka mi to často opakuje. Ale čo sa dá robiť, uši som si pozorne nastražila:

(more…)

Prečítať...Vytúžené opíča

Ako Milan Čížik zistil, že je čížik

Mária Kotvášová – Jonášová

Ilustroval: Vladimír Valihora„Starká!“ rozkričal sa Milan, len čo ráno otvoril oči. „Zbláznim sa tu. Nemám mobil, počítač, káblovskú. Čo tu budem robiť?“

„Budeš mi pomáhať oberať slivky, variť lekvár, lepníky pražiť,“ švitorila starká.

„Neviem oberať ani variť, a ani tvoje lepníky nechcem, jedávam vločky. Čo si ja úbohý počnem? Unudím sa na smrť. Strašné.“

„Na dvore sú zvieratá, môžeš sa s nimi hrať,“ navrhla mu.

„Mačka vytŕča pazúry a psy? Smrdí im z úst.“

„Mám knihy.“

„Čítať? Cez prázdniny?“

(more…)

Prečítať...Ako Milan Čížik zistil, že je čížik

Obrus, sliepka a obuchy

Rozprávky zo sveta – Dánska rozprávka
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová

Ilustroval: Miroslav ČániKdesi na severnom Fyne žil raz jeden chudobný človek menom Rasmus Bezzemok. Spolu so svojou ženou žili v malej chalúpke a živili sa z políčka, na ktorom pestovali pohánku. Jeden rok pohánka krásne urodila, ale práve keď ju už chceli žať, prišiel víchor a vymietol im všetko zrno.

Neďaleko ich domu bol vysoký vrch, na ktorom žil obor. Ľudia ho vinili zo všetkého zlého, čo ich postihlo, a preto si Rasmus pomyslel, že aj za jeho biedou stojí práve obor. Nuž sa vybral na vrch. Na končiari bol vtlačený kôl, ktorým bolo treba potriasť, ak sa niekto chcel rozprávať s obrom. Rasmus tak aj urobil a vtom obor zreval:

„Kto to trasie mojím kolom?“

„To som ja,“ odpovedal Rasmus. „Víchor mi vymietol všetko zrno z pohánky a určite ho privial sem  k tebe. Nuž som sa chcel opýtať, či by si mi mohol za to dať nejakú náhradu?“

(more…)

Prečítať...Obrus, sliepka a obuchy