Veľryba

Zoroslav Jesenský

Má veľryba dáku chybu?
Nie, nemá.
Vydáva hudobné zvuky,
hlbokým hlasom spieva,
vôbec nie je nemá.

Nádherná je, veľkolepá,
stopäťdesiat váži ton!
Oproti nej maličký je
aj kamión, ba aj slon.

Veľryba sa plaví všade
kde sú tmavé oceány.
Keď na povrch vynorí sa
z nozdier má hneď dve fontány.

Je tu iba jedna chyba:
veľryba je ozaj veľká,
avšak vôbec nie je - ryba.

Akože nie? Prosím?
Rozumu ti azda chýba?

Je to zvláštna paráda:
ona rodí mláďatá.
Keď otvoria očné viečka
pýtajú si ihneď - mliečka.

Cickajú si u mami
a dýchajú – pľúcami.
Preto musia sa vynárať,
zo vzduchu si kyslík brať.

Predchodcovia dnešných veľrýb
ako srnce boli veľkí.
Na pevnine živorili,
pri jazere, vedľa rieky.

Zo strachu pred nepriateľom
do vody sa ponárali.
Nevedeli sa obrániť,
vtedy ešte boli malí.

Pomaličky, časom dlhým,
ani by ste neverili,
telo sa im pozmenilo:
tie srnce sa s vodou zžili!

Milióny rokov prešli.
Voda je pre veľkých dobrá.
Jedol, rástol, plodil deti
a vyvinul sa na obra.

Vo vode je jeho dom.
Predsa zostal - cicavcom!
Voláme ho veľryba,
A práve v tom je tá
- malá chyba.

Ilustroval: Vladimír Valihora