lovec na asteroidy

Vytlačiť

Tulák ježko

Zverejnené v Básne

Zuzana Čížiková

Ilustrácia: Marija KovačevićováV tichý večer pri mesiačku
vyšiel ježko na prechádzku.
Vykradol sa z úkrytu:
„Vrátim sa do úsvitu.“

Brodil sa cez vlhké lístie,
zašpinil si boty čisté.
Poza humno, cez záhradu,
dostal sa na autostrádu.

Pomyslel si: „Tu je miesta,
na prechádzku – vhodná cesta.“
Mesiac svieti. „Aká krása,
vrátim sa tu neraz, zdá sa.“

Sotvaže sa pohol z miesta,
za ním čosi blýska, vrieska.
Rúti sa naň príšera,
skoro že ho zomlela.

Skotúľal sa dolu z cesty,
šup do krovia na prícestí.
Cez jarok do kukurice,
roztrhal si nohavice.
Fňuká ježko, čo od strachu:
„Kde nájsť niť, a kde záplatu?“
Bedáka: „Jaj, zle som na tom!“,
náhli sa späť domov k bratom.

„Čože robíš taký rozruch,
veď máš ihál plný kožuch.
A niť, tú ti požičiam,
zaplátaš si dieru sám,“

húka z výšky potvora,
kmotra sova z konára.

„Pozri sa len vôkol seba,
tu máš záplat, koľko treba.
Len sa vzchop a nebedákaj,
nehundri a rýchlo makaj!“

Motá ježko niť do kola,
steh raz zhora, potom zdola.
Zamotal sa do plota:
„Pich... to mi je robota!“

Ešte diera veľká bola,
už mu sova zhora volá:
„Počuj, maj sa na pozore,
slnko je hneď na obzore.“

Zaplieskala krídlami,
zmizla medzi konármi.

Kuká ježko vôkol seba,
„veď som tu sám, tak mi treba.“
Strach mu v kostiach zrazu hral,
k domu rezko uháňal.

Mesiac má už sen na tvári,
sova drieme na konári.
A náš ježko za úsvitu
dovliekol sa do úkrytu.

Mal on šťastie, tulák malý,
bratia, tí už tvrdo spali.
Šupol sa k nim potichu
a tešil sa z oddychu.

 

Ilustrácia: Marija Kovačevićová