Martina Bartošová
Na skrini mi stále stojí,
vraj sa noci strašne bojí.
Keď sa zmráka, plače, kvíli
a veľmi ma prosí,
ak som kamoš, nech som pri nej
a spievam jej čosi.
Kamarát som veru aký!
Ani braček nie je taký!
Neopustím svoju dámu,
keď ma pekne prosí.
Odkašlem si, začnem spievať:
nech sa čelo rosí!
Tme sa pieseň nepáčila.
Zháčila sa, nadurila.
Čo si to vraj dovoľujem?!
Je to vôbec možné?!
Spievať tak falošne, hlasno
počúvať je hrozné!
Z izby prudko pobrala sa.
Zostali sme dvaja zasa –
ja a moja lapma skvelá.
Svojím svetlom za odmenu
ofarbila tvár mi celú
do bielučka do biela.
Ilustroval: Ján Žolnaj