Ján Valenta
Ide vláčik, fučí, dymí,
s vagónikmi dvanástimi.
Január je prvý v rade,
sype nám sneh po záhrade.
Február je za ním razom
so studeným ranným mrazom.
Marec tretí v poradí,
teplý lúč nás pohladí.
Apríl nevie, čo sa sluší,
raz je pekne a raz prší.
Najkrajší je vari máj,
sladko vonia celý kraj.
Jún rozkvitol už do krásy,
letné farby oblieka si.
V júli hoc na chvíľu krátku
hľadáme si miesto v chládku.
August v zlatej žiare horí,
skrývame si chrbty v mori.
V septembri už slnko vraví:
„Zmenším trochu z tej páľavy.“
Október má vietor v duši,
lístie, trávu, všetko suší.
November tak z dobroty
dá nám menej roboty.
A december pripomína,
že sa zima zas začína.
Vagóniky tohto druhu
idú každý rok do kruhu.
Fučí, dymí tento vlak.
Však je krásny? Veru tak.
Biely tanec
Padajú vločky malé
na široké pusté stráne,
padajú, tancujú stále,
už ich mám plné dlane.
Padajú tichučko biele
ako páperie z neba,
letia chumáče smelé
a vedia, kde padnúť treba.
Padajú na trávu,
na suché koruny stromov,
zakryjú cestu tmavú
a strechy naších domov.
Padajte, vločky malé,
nech vás je hŕbka taká,
padajte, deň aj noc stále,
z vás urobím si snehuliaka.