Niko Grafenauer

Klobúky

Klobúky sú zvedavé,
preto žijú na hlave.
Všetko vidia z veľkej výšky –
šišky, misky, ba aj myšky.

Vidia ako z rozhľadne,
kto čo komu ukradne.
Pritom celý život sedia.
Príjemnejšie žiť sa nedá.

Majú taký čudný zvyk –
každý dámsky klobúčik
veru v celom šírom svete
pánskemu vždy hlavu pletie.

Keď sa stretnú klobúky,
robia veľké oblúky.
Pekne ticho, a nie rázne,
ich úctivý pozdrav zaznie.

A keď slnko zapadne,
tak sa náhlia do šatne.
Po jednom sa odovzdajú
a už klobú – trkotajú...

Zoroslav Jesenský

Traja strašní kominári
sedia v parku na konári.

Vlasy ako zo slamy,
opálajú nohami.

Krákajú tam ako vrany,
rehocú sa bez zábrany.

Ako čierne veverice
jadierka zo slnečnice
lúskajú čiernymi zubami.
Je to čierne cunami!

Popod idú dámy, páni:
triafajú ich jadierkami!
Pribehli i novinári
vidieť postrach na konári.

Siniša Terzić

Pobudol som v noci
v dlhom rade na sny,
lenže po tom čakaní
sotva dáke vlastním.
Lebo zbehlé deti
rozobrali všetky,
nuž každý môj spánok
bude na sny riedky.

A tak už tri noci
po sne túžim, lebo
bez nich sa mi nedarí
zostať v spánku sebou.

Ján Valenta

Stojí dáždnik pri okienku
a so strachom cez sklo kuká,
neberte ma na dážď prosím
veď tam zmoknem, smutne fňuká.

Nebojže sa nemaj strachu,
iba vzdýchni si zhlboka,
čo po daždi, nech len prší,
maš kabát čo nepremoká.

Rozmýšľa ten dáždnik stále,
nejak mu to nejde k vôli,
tie kvapky, čo z neba padnú,
iste že to strašne bolí.

Ale kdeže bojko malý,
nebolí to, buď si istý
a k tomu ešte máš výhodu,
od dažďa si stále čistý.

Podľa dažďa aj meno nosíš,
na toto dbaj si zvlášť,
máš úlohu všetkých chrániť,
čo nenosia pršiplášť.

Mária Vršková

Hanbil som sa prenáramne
(výsledok, ten nebol na mne),
keď som pozval peknú Ninu,
aby prišla zajtra k nám,
že ja čosi nové mám.
(Pošepkám vám: t _ _ _ _ _ _ _ nu!)

Prekvapene vyzvedala
(pri tom krásne oči mala!),
nech jej poviem, čo mám teda –
psíka? Knihu? Či hru snáď?
Jej som nechcel pošepkať.
(Láska je fakt veľká veda...)

Premýšľajúc bola ticho
(ja somár som vtedy kýchol),
pokrčila trochu čelo,
vraj pozvanie záhadné
iste rýchlo uhádne.

Zoroslav Jesenský

Poďme, páni,
rovno na vec.
Z ponožky veselo
vykukol mi palec.

Krásny, tučný, ružový.
Ešte keby tak mal kly –
bol by z neho sloník.
Takto – íhaháá –
je to iba koník-poník.

Pozerá sa na svet pestrý,
čuchá, kýcha, niečo vetrí.
Páni, aká je to vôňa?
Takto, palec, čerstvý vzduch vonia!

V ponožke si hlavný ty:
dbaj na úroveň čistoty!
Niekto nechce poslúchať?
Za trest – nechty ostrihať!

A keď príde leto,
tu otázok nieto:
zdvihnúť hrdo hore nosy –
veď je zdravé behať bosý!

Ilustroval: Vladimír Valihora