Vytlačiť

Ako vidieť v tme, že je noc?

Zverejnené v Rozprávky

Mária Kotvášová – Jonášová

Ilustroval: Michal Souček„Chlapci, rovno domov!“ prikazovala starká svojmu vnukovi Ivorovi a jeho kamarátovi Oliverovi, keď ich vyprevádzala. Celé popoludnie sa u nej hrali, no blížil sa večer, bolo treba ísť domov.
„Mamy vás čakajú pred domom. Jazdite opatrne a rovno domov. Čoskoro sa zotmie,“ varovala ich.
„Len napomína,“ hundral Ivor. „Veď nejazdíme prvýkrát.“
„No,“ prisvedčil Oliver. Šliapol na pedál, pred križovatkou zastal. Pozrel, ako sa patrí, na jednu stranu, na druhú.
„Vieš, čo je tam vľavo?“ opýtal sa Ivora.
„Neviem.“
„ Ani ja. Nikdy som tam nebol. Ideme?“
„Poďme.“
Odbočili naľavo, trochu šli rovno, potom odbočili napravo.
„Jáj,“ skríkol Ivor, zabrzdil. Zastal. „Pozri, detské ihrisko! Ja som tu nikdy nebol.“
„Ani ja.“
„Všetko peknučké, celučké!“ oduševňovali sa. Bicykle hodili do trávy a hybaj na šmýkačku, hojdačku, preliezačku, trampolínu, lanový mostík. Raz. Druhý raz. Pišťali, vrieskali, vyvádzali. Ani si nevšimli, že deň pomaly utícha, že tma vkročila do parku.
„Pozri tie deti,“ pohoršovala sa babka svojmu dedkovi, keď sa vracali domov z prechádzky. „Lomozia, vreštia. Ako môžu byť tak dlho vonku? Keď sme my boli malí, vedel sa poriadok. Kde majú mamy?“

Mamy, ako starká povedala, čakali svojich synáčikov pred domami. Čakali. Čakali. Ešte chvíľu čakali. Neprišli. Zavolali k starkej.
„Odišli. Dávno.“
„No, kde sú?“ spanikárili matky. „Čo ak si poplietli cestu? Zatúlali sa, zablúdili a nevedia sa vrátiť domov? Musíme ich hľadať!“
Jedna vysadla na bicykel, druhá sadla do auta. Išli si oči vyočiť. Deti nevideli.
Zastavovali okoloidúcich.
„Chlapcov hľadáš? Videl som ich na bicykloch,“ povedal jeden Ivorove mame a ukázal doľava.
„Tuším pred hodinou som ich videl, šli tadiaľto,“ nasmeroval druhý Oliverovu mamu doprava.
No kde sú? Trápili sa mamy. Je noc. Ako ich v tme nájdeme? Zavolať políciu?
Našla si ich? – písala esemesku Ivorova mama Oliverovej.
Nie. Ale, stretla som jednu babku s dedkom, vraj videli dve deti v novom parku na konci dediny.
Ideme ta, a ktorá z nás dorazí prvá, bije. Oboch.
Prvá dorazila Ivorova mama. Vôbec si ju nevšimli.
„Ivor,“ zrúkla na syna. Otočil sa a s úsmevom bežal k nej.
„Mama, pozri ihrisko, park! Tu je krásnučko. Vidíš?“
Ani park a ani ihrisko nevidela. Oči mala na jeho zadku. Zasiahla. Silno.
Prekvapene na ňu civel. Chcela aj Oliverovi streliť. Ušiel. Svojej mame však nie.
„Načisto ste potratili rozum, či čo? Vidíte vy, že je tma, noc?“ zúrila.
„Noc?“ Ivor sa vystrel ako syseľ, začudovane popozeral navôkol.
„Jaj, naozaj je noc a tma. No ako sme mohli vidieť, že je noc, keď je tma? Nevideli sme ju.“
„Čože, nevideli! Takú ti strelím, že naozaj nič nebudeš vidieť. Prečo ste nešli rovno domov?“
„Vieš mami,“ vykrúcal sa, „cesta nám dlho trvala a v tom trvaní sme asi zabudli, že máme ísť rovno domov.“
„Zabudli?“ strelila synovi ešte raz takisto ako Oliverova mama svojmu.
Pár dní mali obaja zakázané jazdiť na bicylkoch, pár dní mali zakázané navštevovať a hrať sa spolu. Pár dní boli dobruškí a poslúchali na slovo. A teraz? Zasa vystrájajú na bicykloch, ale len vo dne.


Ilustroval: Michal Souček