Martina Bartošová
Keď som sa na hodine zemepisu potichu opýtal spolužiaka Gabriela, ktoré ročné obdobie má najradšej, jeho odpoveď ma zarazila.
Dlaňou som sa udrel po čele a prevrátil som oči: „Čože?“ Jeho tvár sa zamračila a cez zuby mi odbrúsil: „No proste je – seň!“ Pani učiteľka na nás prísne pozrela. Mali sme však šťastie, lebo práve zazvonil zvonček.
„Prečo jeseň?“ pomyslel som si. „Veď ja sa na jeseň vôbec neteším! V jeseni sa začína škola. So školou sa začínajú problémy. Matika, fyzika, chémia, diktát, uf… Ako sa mu môže páčiť jeseň?!“
Zrazu mi napadla vynikajúca myšlienka. Privolám k nám sneh, aby sa jeseň čím skôr skončila! Sesternica Anna písala na facebooku, že v Bratislave už sneží. Tak prečo by nesnežilo aj u nás?
A to poriadne, aby sme nemuseli ísť do školy! Len… hm, ako ten sneh prilákať k nám? Musím napísať list Dedovi Mrázovi! Vlastne nieee, ešte je privčas písať listy… Čo tak pokúsiť sa prilákať ho s Coca-Colou? Videl som v reklame, že je to možné. Rodina si prisadla k stolu, všetci sa usmievali, na stole mali colu a vonku padal hustý sneh.
Alebo druhá scénka: starý otec sa prechádzal v parku s vnukom. V ruke držal colu. Keď ju otvoril, na nebi sa rozsvietila hviezda a začal padať sneh. Všade sneh! Cola a sneh. Musím si ju kúpiť! Hneď po škole sa zastavím v obchode.
Lenže… hm, veď colu som pil aj v lete, a sneh nepadal! Ako je to možné? Musím sa na to opýtať predavačky. Možno bude taká láskavá a poradí mi, čo urobiť. Veď ja už ten sneh nejako len privolám!