Zoroslav Jesenský
Mali sme kocúra.
Čierneho, so zelenými očami. Však to poznáte.
Volali sme ho Peter. Presnejšie – Péro.
A všetko bola ako treba. Každý si žil po svojom a nikto sa nikomu do života príliš neplietol.
Jedného dňa, bolo leto, zavítala k nám návšteva.
Z Francúzska.
Naša Aninka s Lorranom, jej francúzskym manželom.
Aj k nám boli milí, ale Péru si obľúbili najviac.
Videli v ňom niečo zvláštne, niečo čo sme mi, domáci, vôbec nevideli.
Niečo, čo v kocúrovi vidia iba tí, ktorí kocúra doma nemajú.
A tak ho hladkali.
A tak ho škrabkali.
A tak zo spoločného taniera pekne papkali.
A tak sa s ním maznali, maznali…maznali… až ho za tých pár dní načisto rozmaznali.
Potom sa zbalili, všetkých vybozkávali (každého raz, len Péru dva razy!) – a už ich nebolo.
Odfrčali na pobrežie Atlantického oceánu hádzať kamienky do vody.
Zostali sme znovu s Pérom sami.
Lenže, to už teraz nebol Péro. Bol to po novom – Perró.
Tak ho nazval Lorran.
Ten Pérovi hovoril Perró.
A Péro Lorranovi: rron-rron-rron. Tak sa po francúzsky pradie. Rrron.
Volám nášho starého Péru: Péro, Péro, c-cka, c-cka…c-c..
Nič.
Iba pootvoril jedno oko a bez slov mi vraví:
– Ak sa chceš so mnou rozprávať, nauč sa silvuplé po francúzsky.
Čestné slovo, tak povedal. Silvuplé. Píše sa to vraj s´il vous plait. Znamena to „prosím ťa“.
A potom ešte hlasno dodal, s čistým francúzskym prízvukom:
– MIAOU?!
Malo to asi znamenať: rrrozumel si?
Ilustrovala: Jana Nováková