JÁN ŽOLNAJ
Dosťahovala sa do nášho mesta na začiatku školského roku. Dlhé kučeravé ryšavé vlasy a prekrásne pehy na tvári čo mi pripomínajú lienky. Štihlá, vysoká a keď sa usmeje tie lienky akoby, spolu s úsmevom, tancovali. Volá sa Izabela.
Ona bola dôvodom aby som sa začal zaúčať krasopisu. Mal som celý jeden zošit vypísaný iba jej menom: Izabela. Každym písmenom som sa pokúšal napodobniť jej postavu. Písal som všade: doma, v škole na hodine matematiky, za obedom lyžicou v tanieri polievky, písal som dokonca i keď som spal. Stal sa so mňa spisovateľ, ktorý písal iba jedno slovo. To najkrajšie – jej meno. Izabela.
Je o rok mladšia odo mňa, a jej učebňa sa nachádza na tom istom poschodí ako i moja. Na prvom.
Stále, keď sa ozval zvonček na prestávku, prvý som vyletel na chodbu a bežal dolu schodmi ako šialený. Pristavil by som sa na poslednom schodíku a tváril, akože si šnurujem topánky. Spod obočia som sa však pozeral ako graciózne kráča dolu schodmi, srdce mi tak tĺklo až sa mi zdalo, že zvonček neprestáva zvoniť.
Keď prešla vedľa mňa a lienky sa roztancovali, tvár mi zrazu nadobudla farbu jej ryšavých vlasov. Vždy som sa začervenal a zahrčkal si prsty v šnúrkach.
Nikdy sa mi nepodarilo, na tých schodíkoch ju i osloviť. Či už preto, že stále bola v spoločnosti svojich priateliek alebo preto, že sa v osudovom momente vždy zjavil i niekto z mojich spolužiakov. Neviem. Možno som iba nemal odvahu. No, počet schodíkov som už vedel naspamäť. Presne tridsať.
Utekal som tak plné dva mesiace. Čim zvonček zazvonil – nohy už samy bežali predo mnou. Pomaly to začalo byť i podozrivé. Najprv mojej triednej učiteľke. Zastavila ma raz pri dverách, keď som už naštartoval ako raketa, a pozrela na mňa prísne:
– Janko, Janko náš, kam tak uháňaš? Vieš, ten zvonček neoznamuje začiatok pretekov.
– Áno, pani učiteľka, viem, ale ja… – úplne zmätene som sa pokúšal vyhútať odpoveď.
– Dávaj si pozor, Janko náš. Nie žeby si sa podkol a spadol. Kto ti potom bude na vine?
Po pani učiteľky, podozrivého pretekára vo mne spozorovali i mojí spolužiaci. Najmä tá ozruta Pavel, čo sedí v poslednej lavici pri okne. Ten je azda obrov brat. Vždy sa mi podobal na niekoho kto práve zutekal z väzenia a iba hľadá dôvod znovu sa tam vrátiť. Najhoršie pri tom všetkom bol i fakt, že sa i jemu Izabela páčila.
Dopočul som sa, že trúbi po škole, že vraj si ani šnúrky zaviazať neviem, že mu leziem na nervy a že si on so mnou dá radi.
Stalo sa to v stredu.
Obrov brat sa nezjavil na prvej hodine. Nič zvláštne, povedalo by sa. Veď často nebýval na výučbe. Keď sa ozval zvonček, ako i obvykle, prebudil sa vo mne športovec. Prvý som vyrazil dverami učebne, sledovaný ustarosteným pohľadom pani učiteľky. Prefrndžal som chodbou a šprintoval dolu schodmi. Počítal som schodíky: jeden, dva, päť, desať, pätnásť, dvadsaťdeväť a zrazu hoooop, podkol som sa o niečiu nohu a zrútil ako zo stromu! Rozlial som sa na dlaždice s pocitom hrôzostrašného bôľu. Zahmleli sa mi oči, no predsa som videl ako predomnou stojí a uškŕňa sa ozruta z poslednej lavice – utečenec z väznice – Pavel.
V okamihu sa vôkol mňa zozbierala vari celá škola. Niekto nariekal, niekto sa smial, niekto vzdychal… Nakoniec sa zjavila ona, Izabela. Očividne zľaknutá zhíkla a v tom jej vypadol zošit, rovno vedľa mňa.
– Čo sa stalo? Kto spadol? – bolo počuť hlas mojej triednej učiteľke.
– Janooo, veď som ti hovorila! Či som ti nehovorila? Izabela, utekaj hneď pre školského lekára! Jano, Janoooo…
Schmatol som jej zošit a privinul ho k hrudi, pozerajúc ako celá zdesená uteká pre lekára…
***
Zlomená pravá noha. To bola diagnóza. Uložiť ju do sadry a ležať doma kym sa nevystrábi. Takých milión dní. Milión dní nevidieť tanec lienok. Neznesiteľné.
Rodičia sa pokúsili spestriť môj pobyt vo vlastnej izbe. Matka ju ozdobila kvetmi a otec na stenu nainštaloval obrazovku. Kvety mi nevoňali, obrazovka bola nudná. Iba som nehybne ležal a pozeral sa na povalu.
Keď rodičia zaspali, v polotme som spod vankúša obozretne vytiahol drahokam ktorý rozsvietil celú izbu – Izabelin zošit. Pomalinky som ho prezeral, obdivoval krásu písmen. Každé sa mi podobalo na ňu.
– Bolo by jej treba ten zošit vrátiť – uvažoval som, – ale ako, kedy? Veď som s ňou za tieto dva mesiace ani slovo neprehovoril. Iba som utekal a pokúšal sa nie začervenať keď prechádza vedľa mňa. Ja to vôbec a nikdy nedokážem vykonať – smutne som konštatoval.
Naštastie, jednej noci som usnil divný sen ktorý mi ponúkol spásonosný nápad. Už keď ležím nehybne doma, prečo by jej zošit nevrátil niekto v mojom mene? No nie hocikto, ale niekto úplne podivný a na celkom nekaždodený, priam okúzľujúci spôsob. Čo keď by som do zošitu nakreslil nejakú rozprávkovú bytosť, alebo zvieratko, ktoré v noci, keď i ona i ja zaspíme, silou môjho sna ožije, poklepe jej na okno a odovzdá ten zošit? Viem, znie to trochu bláznivé, ale prečo neskúsiť?
Dal som sa do roboty. Vyhľadal farebné pastelky a na prázdny list ihneď začal kresliť. Rozhodnutie bolo – Malý princ. Usiloval som sa aby bol čím pestrejší a čím milejší. Sám sebe som sa podobal na akéhosi svetoznámeho maliara. Martina Jonáša. Prinajmenej.
Keď som výkresom konečne bol spokojný, položil som zošit znovu pod vankúš, zhasol svetlo, zavrel oči a čakal čo sa stane…
Okolo polnoci sa to začalo.
Najprv niečo zašuchotalo – šuch, šuch. Tichučko. Jemne. Potom sa objavilo akési pritlmené modré svetielkovanie, až nakoniec som začul piskotavý hlások nadávať.
– No toto! Kto to ešte slýchal?! Tak ma zbabrať a ešte k tomu zatlačiť pod vankúš. Veď sa tam sotva dá dýchať!
– Malý princ! Malý princ ožiiiiil! – bol som úplne nadšený z toho.
– No, pozri sa – princ však pokračoval v nadávky – veď som celý pokrkvaný! Ako sa taký postavím pred Izabelu?
– Pssst, pssst, prebudíme rodičov. Všetko potom bude márne – pokúšal som sa ho utíšiť a dať mu odev a účes do poriadku.
– Počuj, – šepkal som – ospravedlníš sa Izabele v mojom mene. Povieš jej, že ju mám veľmi rád, že, že…že som zamilovaný, že… – a už som sa aj začervenal ako keby bola tu, vedľa mňa.
– Všetko bude v poriadku, netráp sa. Viem čo mám urobiť, veď nie som malý – povedal výsostne Malý princ.
Skočil ku oknu, rozvážne ho otvoril, žmurkol na mňa šibalský a vyhlásil:
– Spi pokojne, na ráno sa vrátim s peknými správami – skočil do tmy a už ho nebolo vidno…
Prebudil som sa s prvými, prvučičkými slnečnými lúčmi. Skorej od susedovho kohúta. Povystieral, pretrel oči a popozeral sa po izbe. Okno bolo odchýlené.
– Malý princ! Predsa bol tu! Nesníval som to.
Ruka sama siahla pod vankúš a pod vankúšom… Nemožne, no proste ne-mo-žne. Zošit! Bol presne tam, kam som ho večer i uschoval.
– Tá potvora, naničhodník – už som aj pátral po liste na ktorom som ho nakreslil.
Listoval som spredu, zozadu, ale princa tam nebolo! Listoval odznovu, ešte raz, dva, tri krát. Nič. Nevrátil sa? Či vôbec zošit zobral so sebou? Stalo sa mu niečo? Jooooj.
Celý deň som bol vydesený. Premýšľal čo podniknúť. Čo ak povedal Izabele niečo posmešné o mne? Veď mi razom bol podozrivý. Čo ak sa ryšovláska viac vôbec nebude chcieť so mnou rozprávať? Nie, že sme sa do teraz niečo rozprávali, ale…uchhhh!
V tej zdesenosti ma zastihlo i zmrákanie. Stmievanie. Princ sa i naďalej nezjavoval. Chýlilo sa k noci. Temnej a neistej. Bolo treba znovu niečo podniknúť.
Rozhodol som sa, že svoj pokus zopakujem. Prečo nie? Zbytočné je razom sa vzdať. No tentokrát som nakreslil iného hrdinu. Závažnejšieho. Nakreslil som Petra Pana a dokonca i jeho družku, vílu Cililing!
O pol noci už aj obletúvali nad mojou hlavou. To bola ale veselica. Taký krásny spev a tanec si nemožno každý deň užiť. Podarilo sa nám až rodičov prebudiť. No, keď matka vošla do izbe postrehnúť čo to je za hluk, Peter a víla už boli ihahaaaaj na ceste k Izabele.
Ráno však prinieslo nové rozčarovanie. Zošit bol znovu pod vankúšom a Petera a vílu Cililing nikde v ňom. Prázdny list. Na mieste na ktorom som ich vykreslil nebolo proste nikoho. Ani stopy, ani čiaročky.
Darmo som nariekal, horekoval. Nezjavili sa.
Či viac nieto opravdivých hrdinov? Či nikto nemá odvahu ten zošit jej odniesť? To nemôže byť! Nemôže!
Pastelky znovu do ruke. Nového hrdinu kresliť po papieri. Nech tentoraz to bude drevená bábka Pinocchio. Ten ma nesklame.
O pol noci sa pobral na cestu, ale ráno predsa ani jeho nebolo v izbe. Zošit zase bol pod vankúšom, a opäť prázdny list tam, kde som večer kreslil. Čo sa deje, čo sa dejeeeee?
– Zošalieeeeem! – zvrieskol som od besu.
– Hotovo! Asi mi preskočilo – Zahodím ten zošit cez okno a nech sa odnesie sám. Nech si nakreslí nohy a nech zmizne odtiaľto! Čo ma po všetkom.
No v celom tom zúfalstve, už keď zošit len, len čo aj neletel von oknom, dostal som nový, priekopnícky, priam geniálny nápad! Nakreslím naposledy, na ten povestný prázdny list – samého seba!
Komu viac dôverovať, ak nie samému sebe. Nie Malý princ, nie Peter Pan a víla Cililing, nie Pinocchio – vyšlem tam najspoľahlivejšieho hrdinu ktorého poznám. Vyšlem seba!
Pridal som sa k činu. Nazízal do zrkadla a pokúšal vytvoriť veľdielo. Nakreslil som si krásne upravený účes, štýlový oblek, topánky na ktorých sa šnúrky nikdy nerozviažu a, samozrejme, nohy ktoré nie sú v sadre.
Znovu umiestnil zošit pod vankúš, znovu zhasol svetlo, zavrel viečka a netrpezlivo vyčkával.
Aj sa to stalo.
Spod vankúša, presne o polnoci, pred samého seba vyliezol som vlastný – ja!
Uznávam, trochu sa mi z toho zatočilo v hlave. Nestáva sa predsa každý deň, že človek stretne sám seba. Mlčali sme tak chvíľku jeden naproti druhého a pozerali sa do očí. Obdivovali čo to za čudeso.
Práve keď som chcel niečo múdre vyrieknuť, ten druhý ja ma ťukol po hlave.
– Mlč! Ani slovko! Ani reč!
Prekvapene som sa pozrel na seba.
– Kto to videl také sprostoty vystrájať? Kresliť kadejaké rozprávkové bytosti a oživovať ich o pol noci. Nahovárať aby namiesto teba zaniesli zošit dievčaťu, do ktorého si zamilovaný? No to som ešťe nezažil!
– Myslel som, že je to dobrá idea… – pokúšal som sa ospravedlniť samému sebe.
– Táranina. Presne vieš kto ten zošit jedine môže zaniesť. To istotne nie sú hrdinovia spod vankúša! – znovu ma ťukol.
– Hlavu hore, čarodejník! Do toho sa!
V tom sa v chodbe zapojilo svetlo. Bolo ho videť ako preniká spod dverí. V okamihu, ten druhý ja sa zmenil na akúsi jemnú hmlu, opar a skĺzol do mňa ako dobrodružný duch. Matka nazizla do izby.
– Spíš? Zazdalo sa mi ako keby som počula nejaký rozhovor…
***
Čas plynul. Noha sa postupne zotavovala. Počítal som dni do strhávania sadry, ako schodíky v škole. Už som viac v noci nekreslil do zošitu. Pozeral som nádherné filmy na obrazovke, smial sa a kochal v krásnej vône maminých kvetou.
Po tridsiatich dňoch už som aj behal po dome. Snoril po kuchyni. Podarilo sa mi odísť i do predajne pre maškrty. Mohlo sa povedať, že som zastal na vlastné hohy.
Konečne, keď už mnou opanovala úplna sebaistota, otvoril som zásuvku na svojom stolíku a vybral z nej Izabelin zošit. Chvíľku som ho prekladal z ruky do ruky, potom sa pozrel rázne do zrkadla a povedal nahlas:
– Do toho sa!
Stúpal som ulicou rozhodne. Sebavedome, až sa ľudia pristavovali prizrieť čo to je za hrdinu. Smeroval som rovno k Izabelinmu domu. Nezadržateľne. Pristavil som sa predo dvermi. Vzdýchol zhlboka a stlačil na zvoček.
Zvrrrrr, zvrrrrr. Dvere sa otvorili.
– D-d, dobrý deň Izabela, vieš ten zošit… – pozeral som sa do zeme.
– Doniesol som, ten, ten… – a predsa som sa pomotal, uffff…
– Dobrý deň Janko, priniesol si Izabelin zošit? – z dverí sa príjemne usmievala Izabelina matka.
Zdvihol som pohľad. Huh, no toto. Sotvaže do zeme prepadnúť. No predsa, nieto viac ustupovania. Zozbieral som silu a pokračoval.
– Áno. Izabela je doma?
– Nech sa páči. Počkáš ju chvíľočku v jej izbe, práve chystá citronádu. Hneď aj zaskočím za ňou.
Vošiel som do Izabelinho kráľovstva.
Konečne.
Bol som pyšný na seba. Srdce mi stále veselšie tĺklo. Pozeral som sa obozretne vôkol seba. Skúmal a obdivoval každý detail izby: zástery, stolík, kreslo… Kreslo!
Nedalo sa mi veriť. Na kresle, pokojne si sedeli, úplne uvoľnene a bezstarostne mojí polnoční kamaráti: Malý princ, Peter Pan s vílou Cililing a drevená bábka Pinocchio! Malý princ šibalský žmurkol, tak ako to iba on vie.
V tom do izby vstúpila Izabela a niesla dve citronády. Pozrela sa na mňa milo, lienky sa roztancovali a ja som sa po prvykrát nezačervenal v jej prítomnosti.