Každý deň sa niečo nové naučím

Ilustrácia: Daniela Vagašová
Prečítaj mi text

Katarína Mosnáková – Bagľašová

Ilustrácia: Daniela VagašováNaša časť dediny sa volá Prkosovo. Už sám názov nasvedčuje, že tu bývajú smelí chlapci. Junáci, ktorí sa ničoho neboja a ktorým sa nikto neopováži vzdorovať, teda po našsky prkosiť. Tak tomu bolo keď tu rástol starý otec, tiež keď chalaniskom bol môj otec a tak je tomu aj dnes. Prkosovo je proste sila. A jednoducho  musíte mať v živote šťastie, aby ste sa narodili a vyrastali práve v tejto časti dediny.

Prkosovo sa nachádza na konci Zelenej ulice v Jánošíku. Je to vlastne koniec dediny. A možnože aj koniec sveta. Nie som si však celkom istý, ale mamka stále hovorí, že sa vydala na koniec sveta, tak predpokladám, že sa ten svet práve tu na Prkosove končí.

Máme tu obrovské blatové jarky a v nich veľké zelené skokany. Také veľké, že sa občas dokážu zmeniť na draky a z nevysvetliteľných dôvodov vrhnú sa na dievčatá z našej ulice a my chlapci ich potom musíme horko-ťažko vyslobodiť a zachrániť. Toto sa napríklad nikto neopováži urobiť, iba my z Prkosova.

Neďaleko nášho domu je aj prkosovský hrad. To vlastne ani nie je hrad, ale starý opustený dom, obrastený tŕním, stromami a burinou. No keby ste sa doňho lepšie zahľadeli, videli by ste, že sa celkom podobá na hrad. Hrad, v ktorom panujú bratia Supekovci, Miro a Vlado Kuľovci, občas aj bratia Šterbovci a ja jediný Žiak. Už samé priezvisko hovorí, že sa zo dňa na deň učím niečo nové. Nielen v škole, ale aj tu na Prkosove. A ako najmladší v tejto družine, zatiaľ vykonávam tie ľahšie úlohy: pomáham postaviť skrýšu, chytám skokany, oprávam kamarátom gumipušky, vystraším dievčatá, ktoré si sem chodia trhať fialky a podobne.

Jedného dňa prišiel Ondro Supek k nám a prezradil strašnú novinu.
„Na Prkovosve rastie jedovatá burina,“ povedal Ondro. „Blízko pri hrade, tam na Sokolovom pozemku. Ak ju nevysekáme a nevyslobodíme pozemok, môže sa stať, že obrastie celý hrad,“ dodal.
„To je strašná rastlina,“ pridal sa jeho brat Mišo. „Nielenže zhltne hrad, ale sa môže stať, že otrávi aj celé Prkosovo.“
„Čo budeme robiť?“ vyletelo zo mňa. Veď sme také niečo v našej ulici ešte nemali. Situácia bola priam alarmujúca.
„Priprav si zbraň,“ povedal Ondro. „Ideme do toho.“ A z vrecka vytiahol… neuveríte čo? – Nožík! Ukradol ho z domu, lebo vedel, do akého boja ide.

O chvíľu prišli aj bratia Kuľovci. Tí sa vyzbrojili latkami. Iba ja som nič nemal pripravené, tak mi do ruky strčili nejaký papek. Všetci sme si na tvár položili masky, lebo sme mali robotu s nebezpečnou jedovatou burinou.

Na Sokolov pozemok sa však nedalo ľahko dostať. Brána bola príliš veľká a preto sme museli vyjsť na hrad, rozbiť jedno jediné okno, ktoré na ňom zostalo a pomaly sa z hradu spúšťať dolu na zem. Pri tom sme však museli byť úplne ticho, lebo nám Vlado prezradil, že táto jedovatá burina rýchlejšie rastie, keď počuje ľudský hlas.

Miro, ako najstarší, nás rozdelil do skupín tak, aby sme dvaja vysekávali jeden rad buriny. Pred nami sa vynorilo zelené more jedu, ktorý chce zničiť naše Prkosovo. Zelenšie vari, ako tie skokany v jarkoch.

„Aká strašná chamradina,“ vyletelo zo mňa.
„Šššššššššš!!!“ upozornili ma chalani, aby som bol ticho.

Proste sa mi nechcelo veriť, ako huncútsky rastie táto zelina. Okolo nej žiadna iná tráva, akoby už otrávila tie menšie od seba a teraz sa chce vrhnúť aj na náš hrad. Nesmieme to dovoliť! – pomyslel som si a začal som ju z celej sily vysekávať.

Mišo mi naznačil, že burinu nesmiem chytať rukami a preto som sa snažil tým papekom, ktorý mi dali, čo najsilnejšie pliaskať po stopke, aby som burinu vykynožil. Raz pravou, potom zasa ľavou rukou.
Všetci sme usilovne robili. Ondrovi to išlo najrýchlejšie, lebo mal nožík. My ostatní sme sa veru natrápili, ale našu časť ulice sme si jednoducho museli zachrániť. Mne sa dokonca urobili také mozole na rukách, že som ledva vydržal. Áno, vylial som krv na tom Sokolovom pozemku. Ale nevadí, stojí to za to. Jedného dňa budú všetci na mňa hrdí, keď zistia ako som hrdinsky zachránil naše Prkosovo.

Operácia trvala asi 3 hodiny. Všetci sme boli strašne unavení. Ale keď sme sa obrátili, videli sme za sebou kopu zničenej zelenej buriny a pochopili sme, že sme nad ňou zvíťazili. Vtom sme hlasno zaručali: „Hurááááááááá! Vyhrali smeeeeee!!! Jedovatá rastlina je hotová. Mŕtva. Hurááááááááá!!! Vyslobodili sme hrad!!!! Nech žije Prkosovo!!! Hurááááá,“ ozývalo sa z tohto konca sveta.

Doma som sa, samozrejme, pochválil starej mame čo sme robili. Nechápala celkom o akú burinu ide, ale sa poriadne začala trápiť, keď videla moje krvavé ruky. A ja som iba stískal pery, nechcel som ukázať, že ma trošku tie rany pobolievajú. Jedného dňa pochopí, – pomyslel som si a odišiel som si umyť ruky.

Onedlho prišiel k nám sused Sokola. Niečo nervózne rozprával mojej starkej, hádzal rukami sem a tam a starká sa iba chytala za hlavu. Snažila sa ho upokojiť, ale ten nahnevane vyletel von z nášho dvora. Teraz som ja nič nechápal.

Odišiel som do kuchyne a tam za stolom otec vrieska a stará mama a mamka iba počúvajú.

„No nič, na jeseň keď vylámeme, odnesieme susedovi Sokolovi päť radov kukurice, ktorú mu náš beťár a jeho kamaráti vysekali,“ povedal otec.
„Kukuricu?!“ zapojil som sa do rozhovoru. „Veď to nebola kukurica, ale jedovatá burina, ktorú sme museli vysekať, lebo by nás otrávila,“ vysvetlil som a pritom ukázal na moje krvavé mozole, aby pochopili, že vec bola celkom vážna.

No vážnejšia vec, bola asi tá, že sused Sokola mal veľkú škodu z vysekanej mladej kukurice, ktorú len pred niekoľkými dňami usilovne okopal.

O chvíľku som mal pocit, že mi na zadku vyšli dva veľké mozole, vďaka ktorým som úplne prestal vnímať, ako ma tieto na rukách bolia. Neopovážil som sa otcovi vzdorovať, iba som mu prisviedčal, že už viem, ako vyzerá mladá kukurica. Veď som Žiak a každý deň sa niečo nové naučím.

 

Ilustrácia: Daniela Vagašová