(z knihy Figliar Pedro, španielske rozprávky)
Žil raz roľník Pedro so svojou ženou Rózou. On bol chudý ako trieska, kazajka na ňom len visela, ona zase tučná ako sud, takže sa do sukne nevpratala.
Ale na celej veci bolo čudné, že tučná Róza len jajkala a bedákala, že ju bolí žalúdok a nechutí jej jesť, že sa ona veru takto čoskoro na druhý svet poberie a Pedro sa bude musieť pobzerať po inej súcej gazdinej.
Pedro bol dobrák od kosti, nuž trpezlivo znášal ženino bedákanie, aj keď mu nebolo ľahko hrdlačiť samotnému od svitu do mrku na poli, lebo na ženinu pomoc sa spoľahnúť nemohol.
Navyše mu žena nikdy poriadne nenavarila, takže bol väčša hladný a slabý. Dobrákovi Pedrovi už bolo do zúfania, nuž sa raz vyžaloval kmotrovi Pacovi, keď spolu orali, aké má on so svojou Rózou trápenie, lebo je stále chorá a nechutí jej jesť, ba ani mu poriadne nenavarí. Kmotor Paco bol človek sveta skúsený, nuž tak ľahko hocičomu neuveril.
Nešlo mu do hlavy, ako je možné, že Róza nič neje, a predsa má tvár plnú ako mesačný spln. Poradil Pedrovi, aby sa na druhý deň ukradomky vrátil z poľa domov, ukryl sa na pôjde a dobre merkoval, čo bude Róza celý deň robiť.
A tak aj bolo. Na druhý deň ráno sa Pedro vybral na pole ako zvyčajne, ale tam zveril kone do Pacovej opatery, potajme sa vrátil cez záhumie domov, ukryl sa na pôjde a odtiaľ škárou pozoroval, čo mu žena robí.
Tá ostala ďalej ležať v posteli a prebrala sa, až keď bol biely deň. Vyzrela von oblokom , a keď videla, že prší, povedala si: „Vonku je taký mrcha čas, škoda mi do dákej roboty sa púšťať. Radšej si upečiem koláč.“
Nemeškala, vykúrila pec, zamiesila cesto, upiekla si koláč a hneď ho aj celý zjedla, ešte ani poriadne nevychladol. Potom si znovu ľahla a zaspala. Na obed sa zase prebrala, lebo pocítila ukrutný hlad.
„Ako mi len v žalúdku škvŕka,“ povedala si. Pobrala sa do kurína, pozbierala tucet čerstvých vajec a usmažilka si ich so slaninou a kolbásou. A pretože po výdatnom jedle bola smädná, vypila plný krčah vína. Potom si znovu ľahla spať. Pedro na pôjde len oči otváral, akú má lenivú a maškrtnú ženu. Ale mlčal, aby sa neprezradil.
Róza sa brebrala až k večeru a zase bola hladná. Pobrala sa do kurína, zarezala čierneho kohúta, upiekla ho a na posedenie zjedla. Kosti hodila psovi, aby Pedro nič nezbadal, keď sa vráti z poľa. Potom si ľahla a spala až do večera.
Pedro zliezol z úkrytu a zaumienil si, že dá Róze poriadnu príučku. Odišiel sa na pole, zobral kone domov a keď sa vrátil do domu, našiel Rózu ležať. Dom bol neobriadený, kozub vychladnutý a hrnce prázdne.
Róza jajkala a bedákala, že jej celý deň bolo zle, hlava ju bolela, jesť jej nechutilo. Pedro ju poľutoval, sám zjedol suchú kôrku a kúsok starej slaniny a po skromnej večeri si ľahol aj on.
Róza sa ho opýtala, či veľmi zmokol na poli. On jej odpovedal, že najprv padal taký drobný dážď ako omrvinky z koláča, čo si ráno upiekla. Potom sa rozpršalo a dážď bol ako praženica, čo si usmažila na obed. A keby sa nebol schoval pod plot vysoký ako krčah vína, čo vypila po obede, bol by už teraz možno na druhom svete ako kohút, ktorého zjedla na večeru.
Róza sa prenáramne zahanbila, lebo sa dovtípila, že Pedro vie o všetkom. Poprosila ho, aby sa nehneval, že už nikdy sa nebude sama doma prejedať, kým on na poli ťažko robí. Róza slovo dodržala a odvtedy nebolo v celom kraji pracovitejšej a skromnejšej ženy. Pedro si Rózu nevedel vynachváliť a do smrti bol vďačný múdremu kmotrovi Pacovi.
Ilustroval: Ján Juhaniak