Ivana sa veľmi rada uťahovala do kúpeľne. To bolo jej kráľovstvo. Tíško, aby ju nikto nepočul, otočila kľúč na dverách, CVAK, a potom – radosť. Rúže, laky na nechty, voňavky, krémy…
Aj v tú stredu, len čo mama odišla ku kaderníčke, vhopkala do kúpeľne, povyberala laky na nechty a začala s nimi debatu. Nemusela si ani šepkať. Práčka hlasno prala.
– Ktorý je najkrajší? – Vybrala jeden, druhý, naniesla na nechty, odlakovačom zotrela , vybrala ďalší a ďalší….. asi to dlho trvalo. Kocúr pod oknom zamrnčal. Rýchlo upratala, otočila kľúč, cvakol, potiahla kľučku, dvere sa neotvorili. Ešte raz otočila kľúč. Urobil CVA… a zastal. Ťahá Ivanka kľučku, ťahá, dvere nepotiahne.
– Ockoó, – zakričala.
Bol v kuchyni. Dokončoval obed. Zazdalo sa mu, že ho Ivanka volá, no pomyslel si, že sa chce hrať. Často vymýšľali divadielka.
– Pomóc, – nešťastne volala. Otec spozornel. – Pomóóóc, – stále volala o pomoc.
Vybral sa hľadať ju.
– Kde si ?
– V kúpeľni. Nemôžem si dvere otvoriť.
– Je to nedobytná pevnosť? Neboj sa princezná, tu je ocko rytier a … – pozrel na ruku, v nej bola varecha, – budzogáňom ťa vyslobodí.
– Ocko práčka začala chodiť.
– To je dáka obluda?
– Ide ku mne.
– Hej obluda, nechaj moju priceznú.
– Skáče!
Aj otec počul lomoz po kúpelni. Tu už nebolo žartu. Plecom udrel do dverí. Nepovolili. Zahnal sa celou silou, no práčka práve vtedy doskackala ku dverám a zastala.
– Ockooo, ockoooo, – kričala Ivanka.
– Stalo sa ti niečo? Kde si? – nakúkal cez kľúčovú dierku.
– Som vo vani.
– Si v poriadku?
– Som. Jáj, jáj.
– Čo je?
– Bojím sa.
Otec ešte raz a ešte silnejšie plecom udrel do dverí. Ani o máčik sa nepohli. Len práčka za nimi trochu poskočila.
– Čo budeme robiť? – rozplakala sa Ivanka.
– Okno! – svitlo mu. – Princeznička moja, idem po rebrík. Ocko rytier ťa hneď vyslobodí.
Ale rytier bol z tých tlstejších. Nevpratal sa oknom. Hlava a hruď v kúpeľni, brucho zaseknuté v okne a nohy na rebríku.
– Ťahaj moja, – povedal dcére.
– Nedočiahnem, – vystierala krátke ruky k otcovej hlave.
– No zbohom, susééd, – zavolal. Prišiel. Vidí rebrík. Na rebríku nohy.
– Kde si sused? – pýtal sa.
– Aj tu, aj tam, – odvetil otec, – prosím ťa, pomôž mi. Potiahni ma.
Sused potiahol. Otcom nepohol. Prišla suseda. Spolu s manželom ťahala. Otcom, ako v tej rozprávke o repe, ani nepohlo. Ivanka plače, otec len-len, že neplače. Susedovci ťahajú, práčka stojí, zrazu HOP.
– Ockóóó, – na retu zakričala Ivanka.
– Ťahajte! – z plného hrdla skríkol otec na susedovcov.
– Ťahaj! – kričal sused na susedu.
– Ťahám! – kričala suseda.
Do toho kriku prišla mama, keď videla, čo sa deje, ako dračica vletela do domu, jednou rukou stlačila v chodbe vypínač, druhou rozvalila dvere, vytiahla z vane uplakanú Ivanku a objímala si ju, utešovala.
A otec? Otec rytier? Naľakal sa, že práčka ublíži Ivanke, ale vari ešte viac sa naľakal mamy, veď mal len vypínač stlačiť, stiahol brucho, ako najviacej mohol a vytiahol z kúpeľne najprv okno, potom seba.
Onedlho pohádzali všetky kľúče v dome. Nechali si iba jeden. Tým zamkýnajú uličnú bránu.
Napísala: Mária Kotvášová – Jonášová