Dušan Radović
Voľakeky opice vôbec nemali chvosty.
Mali chvosty, lenže to neboli chvosty, ale ozajstné, naozajstné dáždniky. Pestré, krásne, čo sa otvárajú i zatvárajú.
Keď prší, všetky zvieratká moknú, iba opice roztvoria svoje dáždniky a suché pod nimi čušia. Keď páli slnko, opice driemu v chládku, ukryté pod tými istými dáždnikmi.
Bolo im veľmi dobre. Každá opica mala jeden malý dáždnik.
Ale pretože opice žili v lesoch a pretože v lesoch je veľa stromov a pretože zo stromu vyrastá množstvo konárov a pretože opice po konároch stále skáču – dáždniky sa im stále trhali. Nikdy nemohli byť pekné a nové.
Trhali sa a trhali, až kým sa celkom neroztrhali.
Ďalšie dáždniky im už nechceli vyrásť a tak im na konci zostali iba rúčky.
Opice, pravdaže, plakali. Bolo im to ľúto.
Najskôr nevedeli, čo si počať, no potom sa spamätali.
Zavesia sa tými rúčkami na konáre a budú visieť dole hlavou.
Bolo im to smiešne a tak sa veľmi smiali.
Preložil Milan Ferko
Ilustroval: Miroslav Čáni