Rozprávky zo sveta – Austrálska rozprávka.
Bolo to dávno, v časoch snenia, keď Zem bola ešte celkom mladá. Rovinu prekrývala tráva a veľa, veľa kríkov žltých, rôznofarebných, s tŕňmi či mäkkými listami, ktorým v tomto svetadiele hovorili buš. Pod kríkmi bol tieň a v ňom sa schovávali zvieratá – kengury, myši, emu, žeriavy, pelikány, kakadu a iné papagáje, ktoré si spolu pekne nažívali. Uprostred roviny ležala vodná hlbočina, ktorá týmto zvieratám dávala vody a mala ich veľmi rada.
Jedného dňa sa privalila búrka a dážď hodil do hlbočiny žubrienky. Tie rástli, rástli, až z nich vyrástli veľké žltozelené žaby. Keďže chceli zavládnuť nad hlbočinou a odohnať od nej všetky zvieratá, začali silno kŕkať, tak cez deň ako i v noci, že sa od toho kŕkania ani spať nedalo. Niektoré zvieratá preto začali hlbočinu opúšťať. Žabám to nestačilo, odplávali na dno hlbočiny a hrabali blato, pokým sa celá voda nezakalila. Blato bolo šťastné, len si tak skákalo od radosti, ale voda, tá bola smutná, lebo všetky zvieratá odvracali od nej nosy. Zvieratá boli nevrlé, vtáky, stromy, kríky tiež. Aj hlbočina bola nevrlá, veď kto by chcel byť špinavý a plný blata? A kto by chcel byť sám? Avšak hlbočina zostala sama, všetci od nej odchádzali. Zostali iba žaby, ktoré sa tešili, že všetkých odohnali.
Hlbočinu mala veľmi rada aj slnečná žena Jhi. Keď sa prechádzala po oblohe, vždy sa na seba pozrela to tej čistej hladiny. Ale od toho dňa, čo sa tam usadili žaby, sa jej zdalo, že je aj ona celá špinavá a že má blato až za ušami. Nepáčilo sa jej ani to, že žaby vyhnali od hlbočiny všetky zvieratá a vtáky. Vo vode už videla iba larvy, ktoré sa silno držali o korene sitín a báli sa, že aj ich žaby zahubia. Preto sa slnečná žena Jhi rozhodla pomôcť. Vyslala do vody malý dobrý lúč, ktorý dodal larvám sily, takže vybehli až nad hladinu. Potom im z vody a lúča zhotovila krídla. Krídla vyschli, ligotali sa a žiarili všetkými farbami. Už to neboli larvy, ale krásne vážky, ktoré si po okolí veselo poletovali.
Potom slnečná žena Jhi vyslala na hlbočinu horúci lúč, ktorý vypil takmer všetku vodu. Zostalo už iba blato a sliz. Žaby veľmi vysmädli, boli hladné a nemohli ani kŕkať. Uvedomili si svoju chybu a prosili slnečnú ženu, aby sa nad nimi zľutovala. Sľúbili jej, že už nebudú hrabať blato, že v noci nebudú kŕkať, aby sa tak všetky zvieratá mohli sem vrátiť a pokojne v noci spať. Slnečná žena preto zavolala západný vietor a poprosila ho, aby privial k nim ťažké mraky.
Vietor privial mraky, z ktorých sa na zem vylial silný dážď. Voda sa dostala do puklín rozpraskanej pôdy a zaplnila aj prázdnu hlbočinu. Po daždi zasa nastúpila slnečná žena Jhi a zasvietila na zem tak nežne, ako keď pohladkáš srsť červenej kengury. Semená sa zobudili, tráva a stromy rozzelenali a zvieratá a vtáky sa začali vracať domov.
Slnečná žena bola šťastná a po oblohe si pospevovala:
Dážď navádza semená:
Hor sa! Už sa vstáva.
Chladný vietor trávu
prečesáva
a zelené vlasy buša,
na ktorom aj kvety tušia,
že ich kríky vábia do tanca.
Kengura si hniezdo stelie
mäkulinkými vláskami,
pripravuje sladké snenie
so svojimi dietkami.
Dážď je už za obzorom.
Prerozprávala: Katarína Mosnáková – Bagľašová