Mária Ďuríčková
Minulú stredu prišla do triedy Zima. Ln tak mne nič, tebe nič, možno zo zvedavosti, možno zablúdila, kto ju tam vie. Stala si pred lavice a spytuje sa:
– Deti, poznáte ma? – Ty si Zima, – vravia deti a dúchajú si na prsty.
– Ste bystré deti, také ja rada, – vraví Zima. – A keď je tak, nuž sa spolu zabavíme, či chcete?
– Chceme, chceme! – kričia deti a drkocú zubami.
Dýchla Zima na luster, a tu z neho začal rásť cencúľ, dlhý, dlhočizný, až po samú zem. Odlomila Zima z cencúľa, dala Paľkovi a Katke. Odlomila druhý raz, dala Žofke a Betke. Odlomila a dala, odlomila a dala, všetci dostali po kúsku. Cencúľ bol studený, až na zuby oziabalo, ale sladký ako s medom.
Potom Zima dupla nohou, a tu sa pomedzi lavice spravila kĺzačka. Pustil sa po nej Ďurko, preletel ako blesk. Pustila sa Dorotka, spadla a šmýkala sa po nohaviciach. Smiali sa deti, smiala sa Dorotka – neplakala, kdeže! – a smiala sa aj Zima.
Vytiahla z vrecka vľkú snehovú hviezdičku a prilepila ju Dorotke na čelo. Mali ste vidieť, ako jej pristala! Vyzerala s tou hviezdičkou ako Pyšná princezná. Škoda, že sa Zima nezdržala v triede dlhšie – po hodine odišla.
Alebo sa jej zunovalo, alebo už v kotolni opravili kotol. Jedno z toho.
Ilustroval: Miroslav Čáni