Rozprávky zo sveta – Talianska rozprávka.
Žili raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí mali všetkého na tomto svete, iba deti nemohli mať. Raz kráľ povedal:
„Ak sa nám narodí syn, postavím uprostred mesta krásnu fontánu, z ktorej bude pre ľudí presne sedem rokov tiecť sladké víno.“
Kráľovná sa pridala: „A ja by som hneď vedľa nej dala postaviť fontánu, z ktorej bude tiecť chutný olivový olej. Všetci, ktorí si z neho prídu nabrať, budú požehnávať nášho syna.“
Onedlho sa im narodil syn. Fontány čoskoro skrášľovali ich kráľovské mesto a boli na úžitok všetkým občanom.
Keď mal princ sedem rokov, z fontán začalo ubúdať aj víno, aj olivový olej. Jedna starenka si priniesla krčahy a zbierala do nich posledné kvapky. Keď boli krčahy plné, začulo sa silné –prásk! – a krčahy sa rozbili. Víno aj olej vytiekli. To všetko preto, lebo sa princ hral s gumipuškou a nechtiac trafil starenkine nádoby. Starenka sa nahnevala a takto ho prekliala:
„Keď budeš mať tri razy po sedem rokov, zasiahne ťa mora, ktorá ťa bude trápiť, až pokým nenájdeš strom s tromi pomarančmi. Ak ich však nájdeš, budeš stále smädný a iba tvoja múdrosť ťa z kliatby vyslobodí.“
A tak sa aj stalo. Keď princ oslávil dvadsiate prvé narodeniny, rozmýšľal iba o tom, ako nájde strom s tromi pomarančmi. Darmo mu rodičia hovorili, že pre svojho syna môžu nájsť aj strom s tristo šťavnatými plodmi, princ túžil iba po tom jednom jedinom strome. Nuž nezostávalo mu nič inšie, iba sa vybrať do sveta.
Blúdil horami a dolami, prešiel tri rieky a tri púšte, až sa zastavil pri vŕšku, na ktorom stál palác. Niečo ho k tomu palácu veľmi lákalo a preto sa odhodlal do neho vojsť. Pri vchode bol jednooký obor, ktorý strážil diamantový kľúč. Keď mal obor oko otvorené, vtedy spal. A keď oko zavrel, vtedy sa zobudil. Princ počkal, kým obor otvorí oko a v tom okamihu mu ukradol diamantový kľúč. Ale kľúčik bol taký malý, že sa s ním nedali odomknúť ani jedny dvere v paláci.
Princ bol už zúfalý, ale nakoniec zočil malú zlatú bráničku, ktorú odomkol. Brána sa otvorila a on vošiel do krásneho sadu, uprostred ktorého stál strom s tromi pomarančmi. Boli to veľké, voňavé pomaranče so zlatou kôrou, aké sa len pod veľkorysým talianskym slnkom môžu zrodiť. Rýchlo ich odtrhol, schoval do kapsy a už aj uháňal na svojom bielom koni preč.
Ako tak išiel púšťou, veľmi sa mu zachcelo piť vody. Okolo však nikde ani kvapky. Preto sa rozhodol zjesť jeden pomaranč. Ako doňho zakrojil, pomaranč sa rozdelil na dve polovice a vyšla z neho krásna dievka.
„Prosím si vodu,“ povedala.
„Ale tu žiadnej vody niet,“ odpovedal princ.
„Vodu, vodu!“ prosila krásavica a nakoniec padla do piesku a zomrela.
Princovi bolo veľmi ľúto, ale musel ju tam nechať a ísť ďalej. Keď sa o chvíľu otočil, videl, že na mieste kde zostala ležať dievka, vyrástol krásny pomarančový sad.
Onedlho prešiel púšť a vošiel do hory. Tu uvidel potôčik a hneď sa išiel z neho napiť. Začal ho však moriť hlad a preto si odhryzol z druhého pomaranča. Vtedy sa pred ním objavila ešte krajšia dievka, ktorá si tiež pýtala vodu. Princ jej ukázal na potôčik a dievka z neho tak hltavo pila, až vypila všetku vodu.
„Vodu, vodu!“ pýtala si ešte, ale princ jej nevedel pomôcť. Dievka spadla a na mieste zostala mŕtva. Okolo nej vyrástla krásna hora plná pomarančových stromov, pod ktorými opäť zažblnkala pitná voda v potoku.
Princ sa nevedel nahľadieť toľkej krásy, ale predsa ho odtiaľ lákalo ísť ďalej. Prišiel k rieke, ktorá pretekala aj cez jeho kráľovstvo a tu sa rozhodol zakrojiť do posledného, najzrelšieho pomaranča. Pomaranč sa roztvoril ako kvetinové lupienky a z neho vystúpila nevídaná kráska. Líca mala nežnejšie než pomarančový kvet, oči zelené ako mladučký plod tohto ovocia a vlasy akoby sfarbené zrelým pomarančom.
„Prosím si vodu,“ povedala dievka.
Princ ju odviedol k rieke, kde sa z vody mohla dostatočne napiť.
„Ďakujem, milý princ, že si ma obdaroval životom. Pred tebou stojí dcéra kráľa pomarančov. Tak dlho som na teba čakala uväznená pod zlatou kôrou. Aj moje sestry na teba čakali…“
„Ach, chuderky,“ vzdychol si princ, „kvôli mojej vine zomreli.“
„Nezomreli,“ povedala dievka. „Či si nevidel, že sa premenili na pomarančové sady? Tie budú odteraz sýtiť hladných a smädných pútnikov.“
„Aj ty sa premeníš na sad?“ spýtal sa princ.
„Nie, nepremením. Ja budem tvojou ženou, ak ma budeš ľúbiť.“
Princ položil ruky na meč a nad erbom svojho mena prisahal dievke vernosť. Kráľ a kráľovná im vystrojili svadbu, akú svet ešte nevidel. A ich láska bola sladká a šťavnatá, ako talianske pomaranče.
Prerozprávala: Katarína Mosnáková-Bagľašová