Alois Mikulka

Minulú noc pristál u susedov na dvore lietajúci tanier.

Vystúpili z neho dvaja čudesní chlapíci s trúbkovými ušami aj nosom, opatrne sa porozhliadali, schytili búdu so spiacim Dunčom, naložili ju do lietajúceho taniera, a skôr ako sa kto nazdal, boli fuč!

Neuplynula však ani hodina a lietajúci tanier znova pristál u susedov na dvore, z dvierok vyletel Dunčo a za ním sa vykotúľala jeho búda.

Potom sa vysunuli skladacie schodíky a po nich vybehol jeden z vesmírnych chlapíkov, ustavične si škriabal všetky trúbky a pritom rapotal: -  Ty si jeden škaredý pozemšťan! Zamoril si celú našu vesmírnu loď tými malými zúrivými hryzošmi, čo máš v kožuchu. Čert ťa nám bol dlžen! – A odpľul si z maličkého reproduktora, nastúpil a lietajúci tanier znova odletel.

Rozospatý Dunčo za ním  ešte chvíľu zízal, potom naširoko zívol a zaliezol do prevrhnutej búdy. A v tej chvíli pokojne zaspal.

Ilustroval: Miroslav Čáni

(Nemecká ľudová rozprávka)

Niesol sa raz človek na somárovi. Syn kráčal pešo popri ňom. Stretne ich pocestný a hovorí:
„Ej, otec, nerobíš dobre, že ty sa nesieš a syna necháš ísť pešo. Tvoje nohy sú mocnejšie.“

Otec zosadol a nechal ísť na somárovi syna. Tu ich postretne iný pocestný a vraví:
„Šuhajko, nerobíš dobre, že ty sa nesieš a otca necháš ísť pešo. Ty máš mladšie nohy.“

Sadli si teda na somára obaja a išli tak kus cesty. Ide tretí pocestný a vraví:
„To je ale surovosť! Dvaja blázni na slabom zvierati! Či by som nevzal palicu a nevykúril vás oboch?“

Otec so synom zosadli a išli pešo, jeden po pravej, druhý po ľavej strane a v prostriedku somár.  Tu ide štvrtý pocestný a hovorí:
„Ste vy ale čudáci. Nie dosť, že pešo musia ísť dvaja. Aspoň tretí sa mohol niesť.“

Nato otec zviazal somárovi predné nohy, syn zadné, zo stromu pri ceste spravili kôl, zavesili somára na kôl a na pleciach ho niesli domov.

Tak ďaleko to môže prísť, keď chceme každému urobiť po vôli.

Ilustrovala: Irena Ivovićová

Dragan Lukić

Jasna prechladla, začala kašlať. Mama ju zaviedla k lekárovi. Ale Jasna nijako nechcela lekárovi dovoliť, aby ju prezrel.

„Jasna, čo ťa bolí?“
„Nič.“
„Nebolí ťa koleno?“
„Nie.“
„Ani prsty na ľavej ruke?“
„Ani prsty na pravej ruke?“
„A nebolí ťa...nebolí ťa... mašľa vo vlasoch?“
Jasna sa zasmiala a hovorí: „Áno, mašľa vo vlasoh ma bolí.“
„Nuž, tak ju teda prezrieme,“ povedal lekár a prezrel modrú mašľu, vlasy, čelo, oči,  nos
a hrdlo.

Martina Bartošová

Raz sa vybral zajac s korytnačkou do mesta.

Cesta bola dlhá, slniečko pripekalo. Keby bol v blízkosti aspoň nejaký strom, aby sa skryli do chládku!

Podráždenému zajacovi zrazu napadlo, že využije svoje rýchle nohy a príde do mesta skôr než korytnačka. „Veď si ona bezo mňa poradí,“ pomyslel si.

Ani jej nestačil povedať „čau, maj sa!“, zmizol ako blesk.

Keď prešiel hodný kus cesty, pocítil únavu a obrovský smäd. Zatočila sa mu hlava, potkol sa a spadol do priekopy. Tak sa korytnačka dostala do mesta skôr než on.

PONAUČENIE: neopúšťaj svojich kamarátov len preto, ak sú v niektorých veciach menej šikovní než ty.

(z knihy Najkrajšie bájky o zvieratkách)

Okolo stáda oviec sa potuloval hladný vlk. Toľko sliedil a ňuchal, až si uchytil malé jahňa a trielil s ním do lesa, aby ho zjedol na večeru. Jahniatko pozrelo na vlka smutnými očami a poprosilo:

„Viem, že ma zožerieš, ale prosím ťa, splň mi ešte posledné želanie predtým, ako to urobíš.“

„Aké máš želanie?“ spýtal sa vlk.

„Počulo som, že si jediný vlk v celom lese, čo vie hrať na píšťalku. Aj mne hrával môj pastier, a tak ťa prosím, zahraj mi naposledy.“

Vlk bol opatrný a pre istotu priviazal jahniatko o kmeň stromu, aby neušlo. Potom sa posadil a vytiahol píšťalku. „Och, ako krásne hráš,“ žaslo jahňa. „Veď ty hráš lepšie ako môj pastier. Nože, zahraj mi ešte jednu.“

Pochvala sa vlkovi zapáčila, a tak spustil ešte hlasnejšie. Fúkal do píšťalky, fúkal, ako len vedel, až ho začul pes, čo strážil stádo. Zobudil pastiera a spoločne podľa zvuku píšťalky vlka našli a jahňa zachránili.

Jahňa sa tak spokojne mohlo vrátiť k svojmu stádu.

(redakčne upravené)

Ilustrovala: Daniela Vagašová

(z knihy Figliar Pedro, španielske rozprávky)

Žil raz roľník Pedro so svojou ženou Rózou. On bol chudý ako trieska, kazajka na ňom len visela, ona zase tučná ako sud, takže sa do sukne nevpratala.

Ale na celej veci bolo čudné, že tučná Róza len jajkala a bedákala, že ju bolí žalúdok a nechutí jej jesť, že sa ona veru takto čoskoro na druhý svet poberie a Pedro sa bude musieť pobzerať po inej súcej gazdinej.

Pedro bol dobrák od kosti, nuž trpezlivo znášal ženino bedákanie, aj keď mu nebolo ľahko hrdlačiť samotnému od svitu do mrku na poli, lebo na ženinu pomoc sa spoľahnúť nemohol.

Navyše mu žena nikdy poriadne nenavarila, takže bol väčša hladný a slabý. Dobrákovi Pedrovi už bolo do zúfania, nuž sa raz vyžaloval kmotrovi Pacovi, keď spolu orali, aké má on so svojou Rózou trápenie, lebo je stále chorá a nechutí jej jesť, ba ani mu poriadne nenavarí. Kmotor Paco bol človek sveta skúsený, nuž tak ľahko hocičomu neuveril.