Mária Vršková

Po zimných prázdninách sa Zoro vrátil do škôlky celý roztopašný, nevedel sa zmestiť do kože a bol trochu aj drzý. Učiteľkám dalo zabrať, kým skrotili triedu rozjarených detí. To bolo smiechu, hluku a pokrikovania! Dievčatá sa hašterili, či oblečú bábike žlté alebo ružové šaty, potom sa škriepili o kočiarik a Ema sa dokonca aj rozplakala. Chlapci si navzájom búrali komíny z kociek, rehotali sa a predbiehali sa vo vychvaľovaní, kto vie šikovnejšie z lega postaviť vysokú vežu. Zoro a Ivan sa naťahovali o autíčko:

– Daj mi ho, zobral som si to auto prvý, – kričí Ivan.

– Ale teraz ho potrebujem ja! Ty si zober vláčik,– nedá sa Zoro.


– Daj mi auto, lebo uvidíš! – vyhráža sa silnejší Ivan.

– Čo uvidím, ty šašo?

Ivan sa urazil, jeho nikto nebude škaredo prezývať! Nahneval sa a uhryzol Zora do ruky.

Ján Žolnaj

Hierarchia je spôsob usporiadania spoločnosti podľa dôležitosti osôb. Vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Vzťah medzi generálom, kapitánom a obyčajným vojakom.

Pokúsme sa to objasniť na rodinnom príklade.

V obývačke sedí dedko, otec a Mišo. Dedko drieme, otec číta noviny naopak a Mišo sa pokúša pokaziť novú hračku. Znenazdajky niekto zaklope na dvere.

Nikto ani okom nemihne.

Klop, klop, klop, – počuť znovu.

Generál dedko lenivo pootvorí jedno oko a zahundre na otca:

– Pozri, kto to je!

Kapitán otec mrzuto zloží noviny a uvedomí si, že ich číta naopak. Zazrie na Miša a vydá rozkaz:

– Rýchlo pozri, kto to klope!

Mária Kotvášová - Jonášová

Ivana sa veľmi rada uťahovala do kúpeľne. To bolo jej kráľovstvo. Tíško, aby ju nikto nepočul, otočila kľúč na dverách, CVAK, a potom – radosť. Rúže, laky na nechty, voňavky, krémy...

Aj v tú stredu, len čo mama odišla ku kaderníčke, vhopkala do kúpeľne,  povyberala laky na nechty a začala s nimi debatu. Nemusela si ani šepkať. Práčka hlasno prala. 

– Ktorý je najkrajší?  – Vybrala jeden, druhý, naniesla na nechty, odlakovačom zotrela , vybrala ďalší a ďalší.....  asi to dlho trvalo. Kocúr pod oknom zamrnčal. Rýchlo upratala, otočila kľúč, cvakol, potiahla kľučku, dvere sa neotvorili.  Ešte raz otočila kľúč. Urobil CVA... a zastal. Ťahá Ivanka kľučku, ťahá, dvere nepotiahne.

– Ockoó, – zakričala.

Bol v kuchyni. Dokončoval obed. Zazdalo sa mu, že ho Ivanka volá, no pomyslel si, že sa chce hrať. Často vymýšľali divadielka.

Zoroslav Jesenský

Poďme, páni,
rovno na vec.
Z ponožky veselo
vykukol mi palec.

Krásny, tučný, ružový.
Ešte keby tak mal kly –
bol by z neho sloník.
Takto – íhaháá –
je to iba koník-poník.

Pozerá sa na svet pestrý,
čuchá, kýcha, niečo vetrí.
Páni, aká je to vôňa?
Takto, palec, čerstvý vzduch vonia!

V ponožke si hlavný ty:
dbaj na úroveň čistoty!
Niekto nechce poslúchať?
Za trest – nechty ostrihať!

A keď príde leto,
tu otázok nieto:
zdvihnúť hrdo hore nosy –
veď je zdravé behať bosý!

Ilustroval: Vladimír Valihora

Ján Žolnaj

Gravitácia je príťažlivá sila pôsobiaca medzi dvoma telesami. Je to sila, ktorou nás naša planéta pevne drží na zemi.

Slnko má ešte väčšiu gravitáciu ako Zem. Je taká velikánska, že sa Zem musí otáčať okolo neho podobne, ako sa Mišo krúti okolo Katky.

Teóriu gravitácie vymyslel anglický vedec Isaac Newton. Narodil sa ihahááj, v roku 1643. Legenda hovorí, že sa to udialo, kým v záhrade pokojne buvikal pod jabloňou. Tak silno chrápal, až mu jablko spadlo na hlavu.

Skočil zo sna na rovné nohy a konštatoval, že práve gravitácia donútila jablko, aby spadlo zo stromu. Určite nebral do úvahy, že celá záhrada sa triasla od jeho chrápania.

Zoroslav Jesenský

Dedko Mráz,
prídeš tohto roku
zas?

Vlani to nebolo niečo.
Neprišiel si. Prečo?

Mamka mi to vysvetlila:
nebolo na cestu.
Deravé boli čižmy,
mal si roztrhanú vestu.

Nevadí, nehnevám sa.
Len ťa prosím:
neurob to zasa.

Som slušný,
mám dobré známky,
zaslúžim si bozk od mamky.