Moje prvé stretnutie s denníčkom

Milina Čiliaková

Ilustrácia: Miroslav ČániUtorok, 6. 10. 2015

Práve dnes a to presne v tejto chvíli, som sa rozhodla, že ti začnem písať. Preto ti zo srdca blahoželám, stal si sa mojím najlepším kamarátom. Budem ťa volať Bobi. Dostal si meno po mojom milovanom psíkovi, ktorý nás opustil ešte pred dvomi rokmi.

Jemu som mohla všetko povedať. Dokonca raz som mu rozprávala o mojich problémoch až tri hodiny a on ma dokázal počúvať po celý ten čas a nikdy neprezradil moje tajomstvá.

K tomu ma aj oblizol alebo mi skočil na kolená. Takže, máš tú česť dostať meno po ňom. Dúfam, že mi budeš taký verný kamarát, ako mi bol aj on.

Najprv sa ti musím predstaviť. Volám sa Miška. Mám dvanásť rokov a chodím do základnej školy, tu v Petrovci. Viem, že si myslíš, že som ešte malá ale nebudeš mi veriť keď ti napíšem, aké ja mám veľké životné problémy.

Ako prvé je to moja spolužiačka Eva – presnejšie Eviska! Predstav si, že si ona kupuje všetky rovnaké veci ako mám ja. Iba sa mi opýta Miška, kde si kúpila ten sveter? A ja taká dobrá, vždy jej všetko poviem. No a o dva dni príde Eviska s rovnakým svetrom, ako je môj. Dokonca si kúpi aj rovnakú veľkosť, aj keď je vyššia odo mňa o hlavu.

Potom tak chodí s rukávmi po lakte a s holým bruchom. Ešte si myslí, že je to sexy.  Raz sa mi tak opýtala, kde som si kúpila topánky. Prezradila som jej to iba preto, lebo som chcela vidieť, či si aj topánky kúpi v rovnakej veľkosti ako sú moje. No a myslíš si, že si nekúpila? Chodila po škole, ako keby musela bežať na záchod a všetci sa tomu smiali.

Nakoniec, keď si topánky vyzula, mala tam obrovské otlaky. Po tom incidente neprišla do školy tri dni. Ale ja nie som tomu na vine. Nech si potom nekupuje veci ako ja. No ale keby to bol môj jediný problém, to by sa ešte dalo prežiť ale predstav si… Ivan Fazuľa mi napísal do sms-ky, že je do mňa zamilovaný. Ale ja ľúbim iba Miloša, ktorý ma neustále ignoruje. Už sa viem aj ovládať, nepíšem mu každý deň dve sms-ky, iba jednu. A prestala som ho volať na pevnú linku, aby som počula jeho hlas. Vieš ako mi to chýba?

Je pravda, že nikdy so mnou nehovoril, vždy keď sa ozval na telefón ja som prerušila hovor ale počuť jeho hlas pred spaním, bolo pre mňa ako uspávanka. Čo mám teraz robiť Bobi? Na facebooku ma blokoval, už mi to hrozí aj na mobile. A môj život bez neho nemá zmysel! Ako ho prinútim aby sa do mňa zamiloval? Môžem mu ešte iba dnes napísať?

Sľubujem, že viacej potom už nebudem. Viem, že mi ty to dovolíš, preto ťa tak zbožňujem!
     
Ešte nech ti na rýchlo napíšem o ďalšom mojom probléme, pretože musím už ísť do parku. Môj ocko ma privádza do šialenstva! Povedal mi, že budem môcť ísť na diskotéku iba keď skončím základnú školu. Vieš ty koľko je to nekonečných dní, mesiacov a rokov? Kto to má vydržať? To mám akože sedieť doma, kým moji kamoši môžu byť na ihriskách do dvanástej?!

Niektorých už pustia rodičia aj do Vrbary! To nie je fér! Musím to nejako vyriešiť. Ak sa zhoduješ, že by som mala protestovať, tak to urobím. Urobíme to takto: ak za jednu minútu nepohneš ani jednou stranou, budem štrajkovať hladom… 57, 58, 59 – 60! A je to! Vidíš, Bobi, ako si my dvaja dobre rozumieme!

Teraz treba iba dúfať, že nám to výjde a že ma ocko pustí v piatok von, ako čo ide normálny svet!

Už musím ísť! Píšem ti zajtra, zatiaľ ťa, môj Bobi, pozdravujem!

Čaaaau, tvoja Miška 😉

Ilustrácia: Miroslav Čáni