MOST

Dušan Dušek

Ilustroval: Miroslav ČániBol som na prechádzke v lese. A zmokol som do poslednej nitky. Domov som to mal ďaleko. Oveľa bližšie som to mal ku kamarátovi Lacovi. Zazvonil som. Otvorila mi Lacova žena – a hneď za ňou pribehol ich syn Mišo.

– Fíha! – zakričal. – Ale si zmokol!

Nato Mišo so závisťou povedal:
– To by som aj ja chcel!

Dali mi teplý čaj a môj kamarát mi požičal suchú košeľu. Kým sme čaj vypili, prestalo pršať a vykuklo slnko. Z balkóna do izby vbehol Mišo.

– Nad lesom je krásny most! – zakričal. Rýchlo všetci za mnou! To ste ešte nevideli!

Laco mu na balkóne povedal:
– Je to most-dúha.
– Dúha? – radoval sa Mišo.

Na druhý deň som sa u nich znova zastavil. Priniesol som kamarátovi Lacovi jeho košeľu. Vonku bol od rána jasný a slnečný deň. A znova mi ovorila Gitka a znovu spoza nej vykukol Mišo. Len čo ma zbadal, nadul líca a vykríkol:

– Dušan prišiel! Bude dúha! – A už sa hnal na balkón
Vyčítavo si ma premeral a spýtal sa: – Kde si ju nechal?
– Koho?
– Predsa dúhu! – mračil sa. – Keď si včera prišiel, bola dúha – a dnes nie je! Zabudol si ju doma?

Už som otváral ústa, že mu vysvetlím, ako je to s dažďom, ako sa svetlo v kvapkách odráža a láme, až sú z neho krásne farby, ale potom som len prikývol a povedal: – Zabudol. Nehnevaj sa. Ale o chvíľu ju prinesiem.

Zbehol som dolu schodmi a zašiel do papierníctva. Kúpil som škatuľku farebných ceruziek. Bude z nich aj päťsto dúh.

Ilustroval: Miroslav Čáni