Slnečnicové semiačka

Pavel Grňa

Ilustrovala: Jana NovákováĎurko doniesol do školy slnečnicové semiačka. Semiačka boli dobre vypečené, chutné. Nechcel ich lúskať v triede, ale semiačka boli také chutné, a keď vložil ruku do vrecka, zakaždým čo len jedno samo sa mu vtislo medzi prsty a potom i do úst.

Pravda, nikto to nesmel vidieť. Ani pani učiteľka, ktorá sedela za stolom, ani Paľko, ktorý sedel v lavici vedľa neho.

Paľko to predsa zbadal. I on by si tak z tých semiačok zalúskal. Aspoň dve-tri. Myslel si, že poprosí Ďurka, aby mu z nich dal, už sa bol i k nemu nahol, už cítil i chuť vypečených semiačok, ale… „Nie teraz, počkám prestávku,“ pomyslel si.

Sledoval svoj ukazovák, a ukazovák sledoval riadok písmen, čiernych ako dobre vypečené slnečnicové semiačka. Marka čítala pomaly a ťahavo.

„Možno cez prestávku budú pýtať i Števko, i Miško, i všetci a Ďurko nebude môcť dať všetkým a nedá ani mne. Možno mi dá, ale oveľa menej, ako čo by mi dal teraz. Vypýtam si hneď.“

Vyčkal, kým pani učiteľka odišla k Marke, nahol sa k Ďurkovi a zašepkal:
„Ďurko, daj aj mne.“
„Už nemám,“ odvrkol Ďurko, akoby mal túto odpoveď dávno schystanú. Paľko sa odtiahol a zaboril pohľad do knihy. „Prihlásim ho, že lúska,“ prebehlo mu mysľou. Ukazovák liezol popod riadky tak isto pomaly, ako čo Marka pomaly čítala.

„Nie, neprihlásim ho. To nie je pekné. On je môj kamarát. Nech si tam lúska sám. Odídem k dedovi, ten mi dá semiačok, koľko len chcem.“

Už aj videl mamu, ako pečie slnečnicové semiačka, ich vôňa vypĺňa kuchyňu, odtiaľ lezie vôňa von, na dvor, na ulicu. Nevedome smrkol a utrel si nos.

„Cvc, cvc,“ Ďurko ukradomky lúskal a hádzal šupiny pod lavicu.

„Nech si len lúska, zajtra i ja budem mať plné vrecko. Ja mám v taške jablko.“ Ohmatal tašku. Bolo tam. „Len nech bude prestávka, Ďurko si bude pýtať, ale ja mu nedám ani hryz! Ale, ak by mi dal semiačka, tak… Potom by som mu dal.“

„Cvc, cvc, pf, pf!…“
„Ďurko nedáva pozor,“ počul Paľko odrazu pani učiteľku, „lúska semiačka. Pozrite, deti, koľko šupiniek je pod jeho lavicou.“
Ďurko pozrel pod lavicu, zahnal sa nohou, že niekoľko šupiniek odstrčí i pod Paľka, ale pani učiteľka už rozkázala, aby šupinky pekne pozbieral.

Všetci hľadeli naňho. V triede bolo ticho. Ďurko horel hanbou.

Paľko zabudol na jablko. Potichu, akoby nič, sa i on zohol pod lavicu a pomáhal Ďurkovi.

„Nech si zbiera sám,“ povedala mu Ľudka spoza chrbta. „Ty si nelúskal, ty ani nezbieraj!“
„Nie som, ale…“ pozrel na Ďurka a pohľady sa im stretli pod lavicou.

Paľkov bol veselý, Ďurkov nie.

Ilustrovala: Jana Nováková