Superhrdina

Ján Žolnaj

SuperhrdinaPaľo, Ondro a Števo boli siláci. Každý o tri hlavy vyšší odo mňa.
Paľovo vlastné meno je vlastne Palisko. Tak je zapísaný do matriky. Vskutku iba niekoľkí privilegovaní ho smú tak oslovovať, a iba jeho vlastná mať ho smie volať Paľko, aj to len v nedeľu, keď ho nežne prebúdza k obedu.
Ondro má hlavu ako dve. Krk nemá – zhltli ho svaly. V škole ho volajú Svalibuk, aj to iba tí, čo sa jeho meno opovážia vysloviť.
Števovi vyhúkli fúzy skôr než jeho vlastnému otcovi. Má také ručiská, že keď tlieska sám sebe, tlieskaním prekonáva najsilnejší víchor. Tým, ktorým je to dovolené, volajú ho Víchrisko.
Palisko, Svalibuk a Víchrisko. Všetci traja o tri hlavy vyšší odo mňa. Traja obludní mušketieri.
Nemusím ani hovoriť, že boli nebojácni. Najmä, keď boli na hŕbe. Lavičky v parku sa samy od seba lámali, keď spozorovali, že sa im tá roztopašná družina približuje. Okná na domoch sa ihneď skrývali za žáluzie a lopty sa ozlomkrky prehadzovali cez susedov plot. Opravdivá pohroma.

Trafilo sa, že všetci traja žili v istej ulici. Na nešťastie, práve v tej, v ktorej som žil i ja. Takých 15 minút pešo od školy. Celkom dosť, aby sa mi tá cesta zdala byť zdĺhavejšia od odchodu na inú planétu. Keď sme sa na tej ceste stretli, a stretávali sme sa, ten odchod na inú planétu bol vždycky desivejší, než stretnutie s mimozemšťanmi.
No predsa, mušketieri mali jednu slabosť. Celá škola vedela o tom, ibaže mala prikázané mlčať. Čo mlčať? Až pomyslieť si na to!
Slabosť bola, samozrejme, ženského rodu.
Volala sa Izabela. Prekrásna kučeravá ryšovláska.
Dosťahovala sa do nášho mesta na začiatku školského roku. Všetci ihneď spozorovali, že vlastní zvláštny talent – opravdivú supermoc! To naša škola ešte nezažila. Neveríte?
Predstavte si takýto obraz.
Palisko, Svalibuk a Víchrisko cválaju a ručia školskou chodbou. Všade vôkol nich letia: tašky, knihy, zošity a zauchá. Žiaci sa panicky stĺkajú jeden do druhého a potkýnajú o vlastné nohy. Zhon a hurhaj.
V tom, ako v spomalenom filme, na chodbu vykročí Ryšovláska gracióznym krokom. Akoby sa hudba počula. Nohu pred nohu. Tananááá. Všetko sa spomalí, utíchne až natoľko, že obludní mušketieri úplne znehybnejú. Zamlčia…
Zázrak! Legenda hovorí, že niekto videl i ako sa začervenali, keď prechádzala vedľa nich. Nehanebníci sa začervenali! Opravdivé zázračisko! Čo iné to môže byť, než supermoc?
Práve preto sa všetci chceli s ňou kamarátiť. V jej blízkosti vždy vládol pokoj. Lenže to nebola ľahká úloha. Jednoduchšie bolo ukradnúť kosť susedovmu zdivenému dobermanovi, než Ryšovláske povedať dobrý deň. Trojčlenná samopašná banda nedovoľovala nikomu, aby sa jej priblížil.
Mne sa to raz predsa podarilo!

***

SuperhrdinaPresne mesiac pred letnými prázdninami triedna učiteľka rozvážne zhúkla:
– Pozorne ma teraz počúvajte! – mucha prestala mávať krídlami.
– Škola sa závodí! – zdôraznila.
– Každý, kto na konci mesiaca správne vyrieši kontrolnú úlohu, dostane možnosť ísť na výlet do zoologickej záhrady!
Trieda sa ihneď zaplnila zvukmi: slonov, levov, mravcov a opíc.
– Upozorňujem! – zoologická trieda znovu na chvíľku utíchla.
– Pôjdu iba žiaci ktorí správne vyriešia kontrolnú úlohu! – povedala hlbokým hlasom a oči sa jej zúžili.
Každému z nás v okamihu prešlo cez hlavu: Palisko, Svalibuk a Víchrisko na výlet nepôjdu! Veď tri roky zaradom sa im nepodarilo žiadnu kontrolnú rozlúštiť. Konečne pokoj!
No hneď nato výsostne zapanovala nová hrôza – treba sa predsa celý mesiac učiť! Fúúúú! Kto to dokáže…
Tá hrôza sa asi najviac dotkla nebojácnych mušketierov.
Vykrikovali medzi sebou, že učia sa iba tĺky, a že oni už aj tak to všetko vedia! Aj to ešte od pradávna! Keby len nebolo tej kontrolnej úlohy…
Celý týždeň nervózne uvažovali nad problémom. Stĺkali sa jeden do druhého a podkýnali o vlastné nohy. Toľko o tom dumali, že raz takmer zmeškali na prestávku.
– Na výlet sa ísť musí! Záväzne! Lebo ak nepôjdeme, kto potom bude strážiť Ryšovlásku?
Mračná zlietli nad školu a hromy sa začali mečovať.
– Vonkoncom sa tam ísť musí! – zrevali z celého hrdla, až sa sami seba zľakli.
– Lenže, ako doriešiť tú kontrolnú úlohu?
Pripomenuli si, že im je triedna učiteľka na tej ceste priam neprekonatelnou prekážkou. Je totiž svetovým expertom na odhalenie ťahákov. Veď má i titul – pani Ťaháková.
Na jej hodine, čo najhoršie, nemožno ani šepkať. Každé ráno si tá pani Ťaháková citrónovou šťavou vypiera uchále. Počuje i keď niekto mlčí. Niekedy počuje až samú seba!
Ako prekabátiť pani Ťahákovú? Tú otázku si každý z mušketierov zaniesol domov, ako domácu úlohu.

***

SuperhrdinaHovorí sa, že vraj ráno je múdrejšie od akejkoľvek domácej úlohy. Tak aspoň uvažujú traja obludní mušketieri z mojej ulice. Vlastne, stopercentne som si istý, že prišli na to práve toho chýrečného rána, keď sa mne zotmelo.
Stretli sme sa, ako i obvykle, pri odchode na inú planétu – na ceste do školy. Strkali ma, ťukali, džugali, až im to naraz vysvitlo.
– Jano! Počuj! Máme pre teba špeciálnu, tajnú misiu! – mal som pocit, akoby mi citronádou vyzmývali uši.
– A, a, a, čo?
– Treba, aby si sa stal Superhrdinom!
– Och???
– Výzvou je obalamutiť pani Ťahákovú tak, aby sme všetci traja mali správne vyriešenú kontrolnú úlohu, a pritom aby sme sa mi nič nemuseli učiť!
– Och, och…
– Tú úlohu nám vyriešiš ty, a pridáš akoby sme to vyriešili my! – hrdopyšne sa vzpriamili, až zaklonili slnko.
– Či to nie je výzva pre opravdivého Superhrdinu?
– Och, och, och…
– No, neboooj sa, budeš mať v tom našu absolútnu podporu! Pomohneme ti, veď sme susedovci – škerili sa akoby nahrávali horor film.
– Odteraz a až do konca mesiaca, každé ráno nám budeš musieť ukázať zošit, do ktorého budeš zapisovať všetko to, čo si sa večer naučil!
– Ak náhodou nezdoláš kontrolnú úlohu a skrze teba na výlet nepôjdeme, ver nám, že ty osobne sa staneš zoologickou záhradou! – vzpriamili sa ešte viac.
– Takže, rozhodni sa, čím chceš byť v živote: Superhrdinom, alebo zoologickou záhradou!
– A teraz, cvalom do školy!
Bežal som tak rýchlo, až sa mi šnúrky na topánkach rozviazali. Bežal sťa Superhrdina…

***

Samozrejme, tajná misia, ako i každá iná tajná misia, sa bleskurýchle stala verejným tajomstvom. Traja siláci roztrúbili po celej škole, aký majú geniálny plán, a zároveň prikázali o tom mlčať. Čo mlčať? Až pomyslieť si na to!
Spolužiaci ihneď začli ukradomky ukazovať prstom na mňa.
– Skrze teba výlet bude nanič! – šepotali namrzene a blýskali očami.
Pravidelne mi na školskej lavici nechávali rôzne obrazotvorné odkazy. Boli to také krásne výčitky, že niektoré slová sa mi nepodarilo vypátrať ani v slovníku cudzích slov.
Zrazu som sa ocitol v bezvýchodiskovej situácii.
Ak nevyriešim správne kontrolnú úlohu, nepôjdem na výlet ani ja, ani traja siláci, a k tomu sa ešte stane zo mňa zoologická záhrada.
Ak vyriešim kontrolnú úlohu tak, ako to prikazujú traja obludní mušketieri, na výlet pôjdu i oni, a nikto sa viac nebude chcieť so mnou kamarátiť.
Fúúúú! Čo podniknúť?
Čmarigať po zošite som predsa musel každú noc, lebo ráno pred bránou ma vždy netrpezlivo vyčkávali mojí hrôzostrašní mentori. Vyspovedali ma, dôkladnejšie než dedko poštára, keď mu prináša účty.
Dni sa míňali, ubiehali jeden za druhým a ja som čoraz menej mal poňatie ako sa všetkému tomu vyhnúť.
Nakoniec sa to predsa stalo.
Ako i zvyčajne, našiel som odkaz na lavici. No tentoraz, však úplne iný. Napísaný bol na farebnom liste!
– Hohohooo, toto bude asi veľdielo, – pomyslel som si.
Zvedavo som začal čítať:

Janko,
Viem, že som ja dôvodom celej tejto parády. Viem že ťa Palisko, Svalibuk a Víchrisko trýznia učením, iba preto aby i oni šli na výlet. Mám návrh: urob tak, aby do zoologickej záhrady predsa nešli a staneš sa mojím hrdinom.
Izabela.

Ruky sa mi spotili. Uvedomil som si, že zvieram v nich list od Ryšovlásky! Eeeeej – od Ryšovlásky! V okamihu sa vo mne začala stupňovať sebadôvera. Presne som vedel, čo mám činiť.

***

Konečne svitlo aj to vrcholné ráno. Tisíce rokov sa minulo za posledný mesiac. Mal som pocit akoby som o tri hlavy narástol.
Mimozemšťania z mojej ulice slávnostne vykračovali cestou do školy, úplne spokojní so sebou a svojím geniálnym plánom.
Pani Ťaháková si, pred vchodom do triedy, citrónovou šťavou vypierala i oči. Všetko bolo schystané pre finálny boj.
– Pozorne ma teraz počúvajte! – rozvážne zhúkla.
– Každý, kto správne vyrieši kontrolnú úlohu, dostane možnosť ísť na výlet do zoologickej záhrady!
Traja obludní mušketieri mi ihneď posunuli svoje kontrolné úlohy.
A začalo sa to.
Bol som natoľko nadrílovaný, že som vedel odpoveď na každú každučičkú otázku. Ceruza lietala po papieri akoby som bol dirigentom symfonického orchestra. Proste sa mi neverilo. Cítil som sa úplne nádherne!
Úlohu som napísal rýchlo ako blesk. Asiže som prekonal všetky svetové rekordy. Mal som ešte nadostač času vyriešiť i úlohy Paliska, Svalibuka a Víchriska.
Zavrel som na chvíľku oči a privolal v sebe Ryšovláskyne slová:
… staneš sa mojím hrdinom…
Vzdýchol som si zhlboka a začal rozuzlovať ich úlohy. Otázku po otázku. Neomylne.
Práve keď som položil bodku za posledným hlavolamom, ozval sa školský zvonček – zvrrrrrrrr!!!
– Hotovo! Viac ani čiaročka! Pridajte okamžite svoje práce! – zahrmela ostrým hlasom vládkyňa našej triedy.
Všetci sa naraz pohli k jej stolu. V celom tom chvate sa mi podarilo nebadane pridať i kontrolné úlohy troch obludných mušketierov.
– Zajtra uvidíme, kto pôjde na výlet! – položila bodku i ona.

***

SuperhrdinaV piatok ráno na školskom dvore nastala opravdivá tlačenica. Vyčkávali sa výsledky včerajšieho kvízu: Kto pôjde na výlet?
Autobusy už priadli na ulici.
Triasol som sa ako prútik pred tornádom.
Konečne sa zjavila i pani Ťaháková.
– Pozorne ma teraz počúvajte! – rozvážne zhúkla.
– Na výlet tentoraz nepôjdu… – všetci sa zmenili na jedno ohromitánske ušisko.
– … Palisko, Svalibuk a Víchrisko!
– ČOOOO?!! – obludní mušketieri zrevali ako zranené draky a švihom sa pohli v mojom smere.
– ZOO-LO-GI-CKÁ ZÁ-HRA-DA! – ozývalo sa až po koniec sveta.
Pokúsil som sa vyhľadať myšaciu dieru, no Palisko ma schmatol za golier. Svalibuk a Víchrisko syčali od zlosti!
– ČO SME TI POVEDALI? ČO?
V tom sa znikadiaľ objavila Ryšovláska.
– Čau, Janko – zaštebotala.
Traja obludní mušketieri sa ihneď postavili do pozoru, akoby prišiel  generál vesmírnej lode, osobne.
Zamlčali…
– Prepáč, že ťa vyrušujem v rozhovore, ale poprosila by som ťa sadnúť si vedľa mňa v autobuse. Hrozne sa bojím cestovať sama, – žmurkla šibalsky a podala mi ruku.
– Sssamozrejme, ánnno, hej…
Nastupovali sme spomaleným krokom. Akoby sa hudba počula. Nohu pred nohu. Tananááá.
Traja siláci sa iba nehybne pozerali. Pozerali, ako sa dvere zatvárajú a autobus veselo odchádza.
Tututuuu! – vodič zatrúbil na pozdrav.
Sadol som si vedľa Ryšovlásky a pohľadom pozapletal šnúrky na topánkoch.
– Ďakujem, Janko. Si môj Superhrdina! – nežne mi darovala božtek na líčko.
Začervenal som sa do nehybnosti.
Zamlčal…