Tajomstvo za domom

Mária Vršková

Ilustroval: Vladimír ValihoraHanbil som sa prenáramne
(výsledok, ten nebol na mne),
keď som pozval peknú Ninu,
aby prišla zajtra k nám,
že ja čosi nové mám.
(Pošepkám vám: t _ _ _ _ _ _ _ nu!)

Prekvapene vyzvedala
(pri tom krásne oči mala!),
nech jej poviem, čo mám teda –
psíka? Knihu? Či hru snáď?
Jej som nechcel pošepkať.
(Láska je fakt veľká veda…)

Premýšľajúc bola ticho
(ja somár som vtedy kýchol),
pokrčila trochu čelo,
vraj pozvanie záhadné
iste rýchlo uhádne.

Chvíľu ozaj zisťovala –
či je to vec veľká? Malá?

A že nie som sebec dáky,
pomohol som: „Máš tepláky?“
„Čože?“
„Len v teplákoch sa môže!“

Prišla o dva dlhé dni
(srdce moje, nezblbni!)
a v športovom bola celá.
Viedol som ju na dvor za dom
(objal by som všetkých radom,             
fakt, bolo to na mňa veľa…)

Skákali sme do večera,
ruka v ruke, i každý sám.
Rodila sa vo mne viera,
že odteraz dievča mám.
Kotrmelce, saltá, pády
a zakaždým sme sa smiali.
Kým sme večer doskákali,  
všímal som si len jej klady.
            
Tak som získal moju Ninu,
zanietenú športovkyňu,
na tajomstvo u mňa doma –
novú veľkú trampolínu!

Ilustroval: Vladimír Valihora