Tri múdre prasiatka

JOZEF CÍGER HRONSKÝ

prasiatkaMala vdovica tri krásne prasiatka – prasiatka múdre-premúdre, bystré ako pstruhy, okrúhle ako hrudy syra.

Ale syna mala iba jedného, chlapca neveľkého, a toho poslala prasiatka pásť. Nelenilo sa mu, chodieval na pašu veľmi rád, ba si prasiatka i na všelijaké zábavky vyučil; tak mu v rade chodili ako cvičení vojaci.

Prechádza sa raz vedľa pašienky kráľovská dcéra, vidí múdre prasiatka, veľmi sa jej pozdávajú a rada by ich mať.

– Pastierik, predaj mi prasiatka, dobre ti zaplatím.

Ale chlapec nechcel ani počuť.

– Predaj mi aspoň jedno, toľko ti zaň dám, ako by som ti za tri bola dala.

– Ani nepredám, ani darmo nedám, ale jedno môžeš z nich mať, ak si stiahneš ľavú rukavicu a ukážeš mi dlaň.

Kráľovská dcéra mala zákaz sťahovať si ľavú rukavicu, lebo mala na dlani zlatú hviezdičku, ale prasiatka sa jej veľmi páčili, tešila sa, že bude mať z nich aspoň jedno. Poobzerala sa, či ju nik nevidí, chytro stiahla rukavicu, a on videl zlatú hviezdičku na dlani.

Doma mu bolo však neveselo, matka vyhľadávala tretie prasa, ale tretieho prasiatka nikde nebolo. Bolo ono v kráľovskom paláci, tam ho kráľovsky chovali, kráľovská dcéra ho všelijako prosila, no nechcelo sa zabávať, nechcelo tancovať, ani nijako neukazovalo svoju múdrosť, lebo bez ostatných bolo mu smutno.

Pobrala sa kráľovská dcéra na pašienku hneď na druhý deň.

– Pastierik, predaj mi prasiatka, lebo včeraj-šie mi samotné tancovať nechce.

Ale pastierik iba hlavou kýval.

– Predaj mi aspoň jedno, potom budem mať dve a dvom nebude smutno.

– Ani nepredám, ani darmo nedám, ale môžeš mať z nich ešte jedno, ak si stiahneš pravú rukavicu a ukážeš mi dlaň.

Kráľovská dcéra i na to mala prísny zákaz, ale prasiatka chcela mať, nuž sa poobzerala, či ju nik nevidí, chytro stiahla rukavicu a mohol sa jej prizrieť i na pravú dlaň.

Mala tam znamenie zlatý mesiac.

Veselo utekala s druhým prasiatkom domov, čože však, keď i toto bolo iba na chlapca priučené a v paláci múdrosti ukazovať nechcelo.

Zosmutnela kráľovská dcéra, zosmutnel i chlapec, lebo doma sa mu veru dobre nevodilo. Mať ho ubila, keď i druhé prasiatko zhľadúvala, ale on nevyzradil ani pri druhom, kde sa po-delo.

Ale tu príde kráľovská dcéra i po tretí raz, po posledné prasiatko.

– Nepredám, ani darmo nedám, iba tak ho dostaneš, ak si snímeš ručníček z čela.

Hútala, plakala, ale ináč nič nezmohla, musela mu i čelo ukázať. Na čele mala zlaté slnce, mohol sa mu i prizrieť, ako chcel. Keď ho videl, daroval jej i tretie múdre prasiatko. Ale domov sa už ani nevracal, lebo vedel, mať by ho i tak svetom pohnala, ani prenocovať by mu nedala.

Tak blúdil, kade blúdil, dobro i zlo skusoval a za ten čas vyrástol na parobka takého švárneho, sťaby ho vymaľoval.

O tomto čase počul, že sa kráľovská dcéra má vydávať, otec jej po celej krajine hľadá ženícha, lenže ho nájsť nijako nemôže, lebo ani jeden nevie uhádnuť tri znamenia, čo má dcéra na sebe. A bez toho jej nikto nemôže byť mužom.

– Ej, veď ja o znameniach viem, azda i šťas-tie sprobujem a nepovodí sa mi najhoršie!

Aj sa hneď vybral a hory-doly sa mu usmievali, kade išiel. Napokon sa i sám začal usmievať, ako mu bude dobre v kráľovskej záhrade chodievať, v kráľovskom koči sa vozievať a pri kráľovskom stole sedávať!

Napokon taký chodil usmiaty, že sa ľudia za ním obzerali.

Obzrelo sa ich sto, čudovalo sa ich tisíc, ale iba jediný kučeravý cigán sa pri ňom zastavil.

– Kdeže putuješ, brat, keď ti je tak veselo?

– Brat ako brat, bratom som ti nie, najmä nie teraz, keď putujem do kráľovského zámku.

– Vari ideš na pytačky, taký veselý?

Pastier sa čudoval, že cigán mu cestu uhádol, nuž sa ďalej ani netajil.

– Keď ideš na pytačky, tak dobre, že sme sa stretli, lebo tú cestu mám i ja a dvom sa nám pôjde veselšie, – hovorí cigán a už kráča vedľa neho.

– Poď, keď chceš, ale dcéru mať nebudeš, lebo nevieš, aké znamenia má kráľovská dcéra.

– Viem, neviem, to sa ukáže, lebo ja som si znaky nepomýlil ako ty. Pri pravej dlani myslíš na ľavú a pri ľavej na pravú, – podchytával cigán.

– Ej, to už nehovor! Dávno bolo, keď som videl na ľavej zlatú hviezdu, na pravej zlatý me-siac, a ako vidíš, ani dosiaľ som to nezabudol.

Takto sa prezradil pastier po prvý raz.

Cigán ani okom nemihol, sťaby sa nič nebol dozvedel, ale podchytával i ďalej. Riekol:

– Vedel som, že si veci pozabúdal, lebo už nevieš, že mesiac má kráľovská dcéra na čele.

– To nie je pravda, tak ty nevyhráš, lebo na čele má zlaté slnce, a o tom ty nevieš.

Cigán sa rozosmial, ale iba sebe povedal:

– Čo som nevedel, teraz už viem!

Tak prišli do kráľovského zámku, z ktorého aj o tom čase vychodilo mnoho smutných pytačov, lebo hádať nevedeli, kráľovskú dcéru dostať nemohli.

Ale aký bol div, keď tu naraz dvaja prichodia, čo o znameniach vedia. Tu povie otec:

– Dcéra moja, slovo musím dodržať, tomu ťa musím dať, kto znamenia uhádol. Ale uhádli ich dvaja, nuž teraz im sama musíš dať úlohu, aby jednému vyšla spravodlivá pravda.

Kráľovská dcéra hneď mala úlohu vymyslenú.

– Mám tri prasiatka, múdre-premúdre. Bystré sú ako pstruhy, okrúhle ako hrudky syra, ale na kráľovskom dvore sa im múdrosti vykonávať nechce. Kto z vás dvoch lepšie pobaví moje prasce, ten mi bude mu­žom.

Pastier sa iba pod fúz pousmieval, nechal cigána trápiť sa celý deň, lebo prvý deň bol na ňom rad, iba sa veselil, ako cigán prasiatka naťahuje, behá za nimi po dvore, ako lozí po chlievcoch.

Ale ako bolo na druhý deň, to každý uhádne, komu vyšla pravda, to každý vie, i vystrojili na zámku pastierovi svadbu bohatú, zabili na ňu kravu rohatú, a keď muziky zahrali, tri múdre prasiatka tancovali najkrašie.

Ilustroval: Ľubomir Sopka