Vážny rozhovor s mamou

Mária Kotvášová Jonášová

Ilustrácia: Miroslav ČániŠtvrták Vladko prišiel zo školy zamyslený. Mama si to hneď všimla, veď mamy vedia všetko o svojich deťoch. Takmer všetko. Unavene si sadol na stoličku, vedľa seba spustil ťažkú tašku a tichým hlasom prevravel:
„Mama, poď, chcem ti niečo vážne povedať!“
Mama sa na neho začudovane pozrela. Takého ho ešte nevidela. Vždy sa zo školy vracal veselý. Už odo dverí rozprával, čo sa mu prihodilo v škole a vyzvedal sa, čo nového doma. Teraz pokojne sedel, oči uprel kamsi doďaleka. Pomyslela si, že sa pohádal s kamarátmi, alebo dostal slabšiu známku.
„Povedz, syn môj!“
„Viacej do školy nepôjdem!“
„Prečo?“ prekvapila sa.
„Nechcem ísť!“ nervózne vstal.
Mama sa znepokojila. Hádam neurobil nejakú hlúposť?!
„Čo tým myslíš, že nechceš ísť?“
„Nechcem, a hotovo!!!“ vykríkol.
Mama mala pocit, že sa mu v škole stalo niečo veľmi strašné. Preľakla sa a hlava sa jej začala plniť neuveriteľnými hrôzami, že jej syn fajčil a prichytili ho, alebo sa s niekým pobil, rozbíjal vypínače po škole…

Nič mu o tom však nepovedala. Nadýchla sa a ticho prevravela:
„Sadni si a pekne mi rozpovedz, prečo nechceš ísť do školy!“
Syn mlčal. V izbe bolo hrozne ticho, len mamino srdce bubnovalo ako zmyslov zbavené. Zrazu jej tvár pobledla, telo zmalátnelo, napadlo ju, že jej syna starší žiaci obťažujú, týrajú! Možno jej syn prežíva v škole naozajstné peklo a ona o tom nevie?! Snažila sa byť pokojná, aj keď sa triasla na celom tele. Vladko si to všimol, zdvihol bradu a vážne, veľmi vážne povedal:
„Chcem sa ženiť!“
Nechápavo pozrela na neho, potom sa jej na tvári mihol úsmev. Tak to ho trápi! Uľahčilo sa jej, no nesmiala sa. Oženiť sa je veľmi vážna vec. Aj Vladko je taký.
„Ako to myslíš, oženiť sa?“ opýtala sa ho.
„Chcem byť ako môj ocko, oženiť sa a chodiť do roboty.“
“Tvoja robota je škola.“
„Dobre, ale chcem sa oženiť a hotovo.“
„Ty vieš, že oženiť sa, to nie je také jednoduché. To je veľmi dôležité rozhodnutie.“
„Viem, preto ti aj vravím, aj otcovi som povedal a on sa vykričal na mňa, ale ja sa naozaj chcem oženiť.“
„A s kým sa chceš oženiť?“
„Prečo?“
„Koho si si vybral za ženu?“
„Nikoho. O tom som nerozmýšľal.“
„Nuž,“ upravila si mama účes, „ty vieš, že keď sa niekto ožení, musí mať ženu. Ty ju nemáš, takže…“
„Ľahko si ju nájdem. Za mňa sa vydá aj Anna, aj Viera…“
„Dobre, ženu si nájdeš, ale musíš mať dom, v ktorom so ženou budete bývať, alebo aspoň izbu. A my máme malý dom. Ty spávaš v izbe s bratom. Mne a otcovi je obývačka aj spálňou. Kde bude nevesta?“
„Otec raz povedal, že keď sa ožením, budem bývať v podkroví.“
„Ale to podkrovie ešte stále nie je hotové.“
„Poviem otcovi, aby sa poponáhľal s robotou.“
„A zatiaľ budeš chodiť do školy, dobre?“
„Dobre. Kedy to otec urobí?“
„Kým sa budeš ženiť, urobí,“ pohladkala syna a povedala: „A teraz sa naobeduj a potom ku knihe!“

(z knihy Mama, poď sa hrať)

Ilustrácia: Miroslav Čáni