Zbabelci

JÁN ŽOLNAJ

zbabelciNeuveritelný je fakt, že každý z nás raz bol dieťaťom. S odstupom času sa to zdá byť i priam neskutočné.

Keď si na to obdobie my, akože dospeláci pripomenieme, pozdáva sa nám to, akoby sme sa pozerali na nejaký rozprávkový, bájoslovný svet.

Na začiatku všetko bolo veľké, velikánske, ohromitánske a deň za dňom, ako sme rástli, všetko sa to zmenšovalo.

Nohavice, ktoré sa nám ťahali po zemi sa zmenili na krátke nohavičky. Ponožky, tie s koníkmi a kačičkami, sa až natoľko zmenšili, že nám prsty napokon z nich nazízali do malilinkých topánok. Zmenšil sa i šerblík, cumlík a všetky tie blbosti. Iba vlasy nám rástli, ruky, nohy a pohľad na svet.

Nakoniec sa z nás všetkých stali obdivovatelia toho čarodejného obdobia.

Aby Vám však nebolo nudno, keď už toto čítate, kuknime trochu, čo sa to mne tam medziiným prihodilo.

Ja som sa, ako i každé správne dieťa, narodil na dedine. V Kovačici. Jeden svetoznámy francúzsky básnik menom Jacques Prévert povedal, že vraj Všetky skutočné hodnoty pochádzajú z provincií, tak i rieka Seine. Práve preto každý z nás by mal byť hrdý na svoj pôvod, na svoje rodné mesto. Ja som.

Veď akoby nie, keď práve tie najväčšie blázonstvá som vystrájal doma.

Pamätám sa, napríklad, že mi raz dedko z potulkov po zahraničí priniesol taký zvláštny darček – plastickú pištoľu! Práve takú, akú mali kovboji, ktorých sme napodobňovali, kým sme sa bosý hrali na ulici.

Zvláštna to bola pištoľa, všetci mi na nej závideli. Samozrejme, skrze nej hneď sa so mňa stal vodca našej malej družiny.

Na konci ulici, na rohu, sa nachádzal susedov neukončený, nový domček. Práve naň pridali okná.

Keďže tam ešte nikto nežil, hrávali sa v ňom i deti zo susednej ulice. Návrh bol – zaútočiť na nepriateľské opevnenie!

Ihneď sme vysadli na naše imaginárne tátoše. Zdvihol som pištoľu vysoko nad seba a zhúkol: Úúútok!

Invázia sa začala!

– Huráááá!!! – ručali sme ako šialení, kým sme cválali smerom k pevnosti, ktorú bolo treba dobyť.

Aj keď protivnícka banda bola omnoho početnejšia, vyľakali sa našej nebojácnosti a rýchlo sa dali na útek. Každý svojím smerom, domov, k rodičom do útočiska. Zbabelci.

Boj bol ukončený skôr než sa vôbec i začal.

Zostúpili sme z tátošov a vychutnávali si víťaztvo. Jeden robil kotrmelce, druhý vyspevoval, tretí sa pokúšal o stoj na rukách…

Pozrel som sa na svoju novú pištoľu a výsostne povedal: Poďme rozbiť okná!

Všetci zrazu utíchli a pohľady sa im postretali.

– Ukážme im, kto sú opravdiví panovníci tejto ulice! – hrdo som vyhlásil.

Ako správny vodca, neváhal som mnoho a vlastným príkladom im predviedol čo treba činiť.
Otočil som pištoľu v ruke a rukoväťou zaútočil na najbližšie okno.

Bááám!!!

Zhrmotalo akoby koniec sveta bol na dva kroky od nás. Okno sa rozprasklo na milión malých kúskov.

– Áhaháaáa, no tak to je radosť! – vyvreskoval som a útočil na ďaľšie okno.

Bááám!!! Bááám!!!

– To je sila! To je moc!

Bááám!!! Bááám!!! Bááám!!!

Frčalo sklo na všetky strany sveta.

– Do toho sa, do toho sa! – hmleli sa mi oči.

No keď som pozrel vôkol seba, dočkal ma nemilý údiv – nikoho tam nebolo! Ani družiny, ani tátošov.

Všetci sa v diaľke menili na malé bodky, ktoré uháňali domov, k rodičom do útočiska. Zbabelci!

Iba jedna bodka sa blížila ku mne a postupne sa menila na výkričník. Hneď som v ňom spoznal suseda, ktorý niečo hrozné a nezrozumiteľné nadával.
Zahodil som pištoľu, vzal nohy na plecia a aj sám som sa začal meniť na bodku.

Zbehol som do svojej izby, strelil dverami, ukryl sa do postele a tváril som sa, že spím. Iba ušiská nazízali spod koberca a načúvali, čo sa stane.

Ubehla taká nekonečne dlhá pol hodinka kým sa otec ako obor neobjavil nado mnou.

– Jano, toto je tvoja pištoľa?

Ďalej sa neopovážim porozprávať Vám čo sa stalo.

Pravda je, že na susedovom domčeku sa znovu zajagali nové okná, celkom nevysvetliteľne, a že dodnes sa tam pyšne pozerajú na svet vôkol seba.

No to je už nejaký iný svet, pre nás dospelákov, už celkom ďaleký, skorože sa začal meniť na bodku.