Nedokončená rozprávka
Anna Malková
Na hodinách výtvarnej kultúry žiaci II-1 triedy mali neľahkú úlohu- urobiť šarkana. Z domu si priniesli potrebný materiál: blokový papier, vodové farbičky, tenké drevené doštičky, lepidlo, gombíky, vlnu, krepový papier... Keď im pani učiteľka vysvetlila, ako má šarkan vyzerať, pustili sa do práce. Na blokový papier nakreslili deltoid a potom nasledovalo kreslenie tváre šarkana. Každý to robil podľa vlastnej fantázie.
Mirka svojmu šarkanovi nakreslila tvár utešeného dievčatka. Dokonca mu nakreslila aj náušnice a vykrútené mihalnice, aj obočie nalíčila. Vladko svojho šarkana nakreslil ako usmiateho a veselého chlapca s ružovými líčkami. Namiesto očí mu prilepil modré perleťové gombíky z maminej blúzky. Dokonca mu dal aj meno.
„Budeš sa volať Fero,“ povedal akoby pre seba, ale šarkan dobre počul a veru sa mu meno aj páčilo. Veď Fero je ako železný a on sa tešil, že sa líši od iných. Pod šikovnými rukami malých umelcov vznikali jedinečné šarkany. Zostalo iba vystrihnúť šarkanov, prilepiť tvár na pospájané doštičky a z krepového papiera dať pestré stužtičky do rohu šarkanovej tváre.
Dáždnik, čo sa dažďa bál
Ján Valenta
Stojí dáždnik pri okienku
a so strachom cez sklo kuká,
neberte ma na dážď prosím
veď tam zmoknem, smutne fňuká.
Nebojže sa nemaj strachu,
iba vzdýchni si zhlboka,
čo po daždi, nech len prší,
maš kabát čo nepremoká.
Rozmýšľa ten dáždnik stále,
nejak mu to nejde k vôli,
tie kvapky, čo z neba padnú,
iste že to strašne bolí.
Ale kdeže bojko malý,
nebolí to, buď si istý
a k tomu ešte máš výhodu,
od dažďa si stále čistý.
Podľa dažďa aj meno nosíš,
na toto dbaj si zvlášť,
máš úlohu všetkých chrániť,
čo nenosia pršiplášť.
Naháňačka s papučami
Zoroslav Jesenský
Naozaj neviem, čo je to s tými detskými papučami. Akoby boli živé. Stále sú v pohybe, stále sa skrývajú, stále od našich chlapcov bočia. Raz sú tu, potom hneď tam, raz na schodoch pred vchodom, potom zasa na opačnej strane, na terase. Zalezú do psej búdy, potom do kúpelne, hneď nato pod koberec, neraz i do kvetináča s palmou. A nedržia sa spolu, v páre, to nie, pohybujú sa a skrývajú samostatne, každá sólo. Ľavá je napríklad na poschodí v detskej, kým pravá vykúka spoza chladničky, v kuchyni na prízemí. Jednu, pásikavú, našiel som včera dokonca vo vlastnej papuči. Učupila sa tam, schúlila, ani muk.
- Chlapci, kde máte papuče? Nebehajte sa bosí!
- Chalani, obujte sa, prechladnete!
Takto ich napomíname každý deň, mamina a ja, nespočetne krát každý deň. A naši chlapci sú slušní, zodpovední, dávajú si pozor na zdravie. Oni sa obuť chcú. Len keby tie papuče sedeli na mieste a nepobehovali kade-tade po celom dome a neskrývali sa.
Chameleón
Ján Žolnaj
Mišo sa, celkom náhodou, dočítal v učebnici biológie, že na svete sú aj také zvieratká, ktoré sa volajú chameleóni.
Poznáte chameleónov? Sú to záhadné potvory – jaštery pôvodom z Afriky, merajú pätnásť cm a môžu meniť farbu svojej kože. Keď sa ocitnú v nebezpečnej situácii, prispôsobia sa okoliu, akoby boli neviditeľné. Zázračisko. Opravdivá mágia!
Chameleóny majú dlhokánsky jazyk, ktorý je niekedy dlhší ako ich telo, skoro ako susedka Katka, keď klebetí v škole.
Svetoznámy španielsky maliar Pablo Picasso, ovplynený práve chameleónmi, vyhútal, no predstavte si – neviditeľného človeka! Ha!
Tajomstvo za domom
Mária Vršková
Hanbil som sa prenáramne
(výsledok, ten nebol na mne),
keď som pozval peknú Ninu,
aby prišla zajtra k nám,
že ja čosi nové mám.
(Pošepkám vám: t _ _ _ _ _ _ _ nu!)
Prekvapene vyzvedala
(pri tom krásne oči mala!),
nech jej poviem, čo mám teda –
psíka? Knihu? Či hru snáď?
Jej som nechcel pošepkať.
(Láska je fakt veľká veda...)
Premýšľajúc bola ticho
(ja somár som vtedy kýchol),
pokrčila trochu čelo,
vraj pozvanie záhadné
iste rýchlo uhádne.
Blamáž
Aneta Lomenová
V škole sme sa učili narábať s počítačom. Nešlo o Microsoft Office, Excel či dievčenské vykresľovacie PowerPoint. Pani učiteľka slovenčiny nás dovliekla do počítačovej učebne a donútila nás písať básne vo Word documents. Áno, niektorých veru musela priam tlačiť do práce.
Išlo jej vraj o to, aby sme sa naučili písať na počítačovej klávesnici. Ale ja som presvedčený, že nás nechala písať na počítači preto, lebo niektoré rukopisy nevedela rozlúštiť. Vesna, najkrajšie dievča v triede, sa len usmievala do svojho počítača, chichúňala sa so svojou spolusediacou Zuzkou a neustále si niečo písala. Akoby celý život čakala na túto chvíľu. Ona vždy všetko dokáže urobiť. Nešlo mi do hlavy, prečo musím robiť dievčenské úlohy? Prečo dievčence nikdy nehrajú futbal alebo Counter Strike Flash?